Ako vás Boh zbaví strachu

No niečo iné je žiť v permanentnom pocite strachu ako životnom nastavení, ktoré ničí naše zdravie, plány, vzťahy, radosť, výkonnosť...

Strach sa považuje za najviac negatívnu emóciu, v akej môžeme žiť. Máva u rôznych ľudí rôzne podoby a tiež rôzne príčiny vzniku. Sčasti je výsledkom príliš autoritárskej výchovy, môže vznikať ako dôsledok jednej alebo viacerých traumatických udalostí, prostredia, v ktorom vyrastáme, ale aj duševného a duchovného dedičstva našich predkov.

Úzkostné stavy, panické poruchy, strachy a depresie sú navyše hojne podporované súčasnou dobou, ktorá je rýchla, premenlivá, stále viac a viac virtuálna, akoby odľudštená. Chýba nám viac autentických vzťahov a ľudských interakcií, musíme viac zvládať, stíhať, valí sa na nás zo všetkých strán stále viac katastrofických a temných informácií doslova v priamom prenose.

To všetko vháňa ľudí do osídiel strachu, z ktorého akoby ani nebolo úniku. Dá sa vôbec žiť bez strachu?...

A predsa. Zdá sa, že jedným z rozhodujúcich faktorov, ktorý naše dni zbavuje strachu je prítomnosť Boha a viery v našom živote. Skúmali to dokonca aj vedci na Stanfordskej univerzite, podľa ktorých výskumov je práve viera v Boha ten najvýraznejší rozdiel v odpovedi na otázku, či sa ľuďom darí bojovať proti všadeprítomnému strachu.

Čo sa týka otázky viery, naozaj sa v tomto výskumu výrazne líšili odpovede ľudí na otázky, či a ako úspešne dokážu čeliť strachu podľa toho, či veria alebo neveria v Boha. Takisto respondenti potvrdili, že oveľa menej strachu v živote majú vo svojom živote s Bohom, než tomu bolo predtým, keď v Boha neverili/nebol prítomný v ich živote.

Čím to teda je? Začať možno už len tým, že v samotnom Božom slove je odvaha a smelosť jedným z najčastejších Božích prísľubov pre ľudí a v Biblii sa doslova na mnohých miestach Boh ľuďom prihovára, že s Ním nemusia mať strach, že ak sa spoliehajú na neho, môžu žiť bez strachu.
Ako to teda funguje, že mnoho veriacich sa naozaj podľa týchto slov a prísľubov riadi a pociťujú v živote oveľa menej strachu ako neveriaci?

Existenciálna samota vs. spolupatričnosť.

Mnoho ľudí sa na svete cíti samotných. Či už žijú sami fyzicky, alebo aj sú obklopení ľuďmi, žijú vo veľkých rodinách, na napriek tomu necítia s nikým skutočnú blízkosť, intimitu, spolupatričnosť. Samota a osamotenie automaticky vyvolávajú pocity strachu a úzkosti. Človek, ktorý naozaj uveril v živého Boha si však dokáže prisvojiť a vcítiť sa do pocitu, že sám nikdy nie je a nemôže byť, pretože patrí k tomu, kto ho stvoril – svojmu Bohu. Nech už veriaci prežíva čokoľvek, vie, že nad ním bdie stále nejaká ruka, Jeho múdre oko. To výrazne znižuje celkový pocit strachu v živote.

Dobro existuje.

Keďže žijeme vo svete, v ktorom sa deje toľko zlého a desivého, je prirodzené, že sa obávame o svoj život, zdravie, bezpečnosť. Veriaci si je takisto vedomý, že na svete je veľa zla. No zároveň vie, že protipólom tohto zla je dobro v podobe Boha, ku ktorému sa vždy môže uchýliť. Žiť v zlom svete je oveľa ľahšie s vedomím, že vy patríte k tomu D/dobrému.

Finančné úzkosti.

Toto je dosť citlivá a háklivá téma aj medzi samotnými veriacimi, no Božie slovo hovorí aj v tomto prípade jasne. Boh svojim deťom veľakrát v Biblii sľubuje dostatok všetkého, prosperovanie vo všetkých smeroch, označuje sa ako nevyčerpateľný zdroj pre človeka a jeho potreby. Ak si teda veriaci tieto slová vezme naozaj k srdcu a uverí im doslova, vie, že aj vo svete neistom, plnom kríz, inflácie, zdražovania a nedostatku, on je závislý od jediného zdroja, v ktorom neexistuje nedostatok.

Strach zo smrti.

Ľudia priznávajú, že toto je jeden z najväčších strachov, aký ich v živote sprevádza. Iste, každý pociťuje pred mystériom konca života a smrti určitú bázeň. No základom a jedným z pilierov kresťanského učenia je práve fakt, že veriaci človek po smrti odchádza k Bohu, do nebies, kde neexistuje žiadne trápenie, bolesť, nedostatok, ani strachy...

Strach z neprijatia.

Aj toto je jeden z najväčších strachov dneška. Človek automaticky túži po láske, pochopení, prijatí. Snaží sa niekam zapadnúť, urobiť niečo výnimočné, aby si získal obdiv, mať priateľov, lásky, úctu od sveta, aby tým získal zároveň pocit, že je hodnotnou, milovaniahodnou osobou... U veriaceho človeka by aj toto malo byť inak, pretože Boh mu hovorí, že nech mu svet, ľudia okolo neho dá akékoľvek nepríjemné nálepku, utŕži výsmech a poníženie, jediná pravda o človeku je to, ako ho vidí Boh. Očami lásky a absolútneho prijatia, akého nie je schopný žiadny človek.

Je to nemožné.

Smrteľník má často strach aj z toho, že jednoducho určité veci nezvládne, neprekoná, že sa môže dostať do takých životných situácií, z ktorých už nie je cesta späť. Veriaci má aj v tomto prípade po ruke Božie prísľuby, ktoré hovoria, že „všetko je možné“ (Lk 18, 27), „ja povediem tvoje kroky“ (Prísl. 3,5-6) a „nikdy ťa neopustím“ (Hebr. 13,5). S Božou perspektívou v našom živote teda neexistuje taká situácia, z ktorej by nebola cesta von.

Ja ti odpúšťam.

Strach ako prevládajúci životný pocit niekedy pramení aj z toho, že nie sme sami sebe oporou, tým najlepším parťákom. Jednoducho sa nedokážeme ľúbiť a prijať sami seba, pretože sme sa v živote veľakrát sklamali, urobili veľa zlých rozhodnutí a chýb, ktoré si teraz nevieme odpustiť. A ak sa necítime dôverne a blízki sami so sebou, automaticky to prináša do života aj pocity osamelosti, úzkosti, strachu... S Bohom je to však všetko úplne inak. Pre neho žiadna naša chyba a náš nedostatok nie sú tak veľké, aby nás odlúčili od Jeho lásky. Urobil pre nás všetko, čo mohol - dal svojho jednorodeného syna, aby hriechy ľudí mohli byť zmazané a my mohli, aj s našimi slabosťami a nedostatkami pristupovať k Bohu ako k nášmu otcovi – s dôverou, láskou a bez strachu.