Ako vyjsť z bludiska traumy.

Traumy môžu však vznikať nielen dôsledkom straty, ale aj navŕšením mnohých nesplnených snov a ambícií, zatvorených dverí, neúspechov. Tak či tak, pre naše psychické a emočné zdravie je potrebné sa s každou, väčšou či menšou traumou v živote vysporiadať a nezatvárať ju do 13. komnaty.

 Z nespracovanej traumy sa v nás usádza horkosť. Rozlieva sa postupne z mysle do srdca, do žíl, do tela, je v bunkovej pamäti, môže spôsobovať chronické choroby. Ak zostáva zaseknutá v našom živote, pôsobí na všetko a všade ako rakovina, ako chobotnica. Hatá našu životnú energiu, vstupuje do vzťahov, ničí kreativitu, odďaľuje nás od zámeru, ktorý pre nás má nachystaný Boh. Oberá o radosť, vnáša do všetkého strach, vťahuje do pasivity, izolácie, žiarlivosti, sebaľútosti.

S duchom traumy žijeme v minulosti. Nevieme sa pohnúť zo starých bolestí, neprávostí, strát. Stále čakáme na nejakú kompenzáciu! Prenášame si staré spory a rany do všetkého, čo nás postretne. Robíme zlé alebo žiadne rozhodnutia. Žijeme v pocite dlhu od života. Bol som ukrátený. Bol som zranený. Život mi dlží. Boh mi dlží. Oni mi dlžia. Vy mi dlžíte....

A áno, môže to byť pravda. Mohlo sa nám naozaj stať veľa nespravodlivých vecí. Napriek tomu zotrvávať v tvrdohlavom, alebo ublíženom postoji, že nám to musí byť zaplatené, že to všetci musia pochopiť, porozumieť nám a dať nám pocit zadosťučinenia, znamená rútiť sa do slepej uličky. To, čo my musíme urobiť, je pohnúť sa ďalej. Pustiť tú záležitosť aj ak nikdy nedostaneme z tej strany uznanie, pochopenie, a už vôbec nie ospravedlnenie.

Našou úlohou nie je sto rokov čakať pri dome vinníka na „prepáč“. Viete, väčšinou sa to aj tak nestane. A my musíme napriek tomu ísť ďalej a žiť. Jednoducho prestať trvať na tom, aby nám to dotyčný vrátil, usmial sa na nás a ospravedlnil sa. Back to reality!

Boh nám hovorí niečo celkom iné. Že nemáme zotrvávať v minulosti. Že mu ju máme dať aj so všetkou bolesťou v nej. Že na Ňom máme nechať rozsúdenie všetkého a všetkých! A my sa máme starať o to, ako žiť svoj život ďalej, kam, ako a prečo ho nasmerovať. 

Spomenula som si pri tom na jeden výjav z Božieho Slova. Ako sa chorý pri jazere Bethesba začal žalovať Ježišovi, keď ten k nemu prišiel: „Pane, nemám sa ako dostať k vode! Nikto ma tam nechce odniesť! Pane, vždy, keď sa začne víriť voda, všetci ma predbehnú!“ Takto tam stál a plakal 38 rokov. Viete si to predstaviť? 38 rokov ľutovania, bolesti, horkosti, frustrácie. A čo mu povedal na to Ježiš? Ani slovo o minulosti, žiadna reakcia na jeho sťažnosti. Ježiš mu povedal niečo neuveriteľné: „Vstaň a choď!“

Ohromilo ma, ako mi Boh dal tento verš do súvislosti s duchom traumy a blokmi, ktoré dokáže narobiť v našom živote! Človek, ktorý stál obďaleč životodarnej vody a plakal, stál vo svojej minulosti. Sústreďoval sa na to, že sa k prameňu určite nedostane. Že ho vždy niekto predbehne, že mu aj tak nikto nepomôže. A tak tam zostal zaseknutý, a pozoroval život okolo seba...

Presne toto s nami robí trauma. Spomíname na minulosť, nechávame sa gniaviť  ranami, zradami, dlhmi... A kvôli tomu nevieme vkročiť do nového spôsobu uvažovania, do nových dverí, chopiť sa nových nádejí! Sme v pozícii obete. Zvykli sme si... 

Ale prichádza Ježiš a hovorí: „Vstaň a choď!“ Tým hovorí veľmi veľa. Tým hovorí, že z nás chce sňať celú našu minulosť, ozdraviť z dávnych bolestí, že mu môžeme odovzdať ľudí, ktorí nám ublížili.  Že má pre nás nové začiatky, nové šance a príležitosti. Že nás volá do odpustenia. Že nám tým dáva slobodu nového človeka, nového života. A všetku horkosť minulosti premieňa na živú vodu! Od nás sa len čaká – vykročiť!

Nabehol mi v súvislosti s touto témou ešte jeden biblický verš: Keď Mojžiš nevie, čím napojí svojich ľudí, lebo voda v Máre je horká, Boh mu jednoducho povie, aby do vody hodil drevo, ktoré premení horkú vodu na sladkú. Tak sa aj stane. Bolo v Božej moci premeniť  nepiteľnú brečku na životodarnú vodu. No Mojžiš musel urobiť ten akt viery v nový život a hodiť drevo do vody. 

To isté má Boh nachystané aj pre nás. Len sa musíme chcieť pohnúť. 

Do nových perspektív. Nových vzťahov. Nových radostí.

Vylejme zo svojich útrob starú horkú brečku. Pustime zo zajatia všetkých, ktorým si nevedel odpustiť. Prestaňme merať dnešok minulosťou.  Dajme Bohu všetky dlhy, účtenky, posledné ľútosti. A počúvnime Jeho: „Choď a ži!“ 

Tri veci, ktoré si po traume potrebujeme vrátiť do života:

Ak sme sa aj z niečoho zlého a traumatického dostali, potrebujeme sa opäť zamerať a posvietiť si na to, kým sme, čo je pre nás dôležité, kam smerujeme, ako má náš život vyzerať. Preto sa sústreďme na tieto tri veci, ktoré nám pomôžu pri návrate k samým sebe a uzdraveniu duše:

1. Naše záujmy a vášne: Nazrime do minulosti, ktoré milované činnosti sprevádzali naše detstvo, mladosť? Na čo sme sa tešili, dodávalo nám to energiu, iskru do očí? To sú veci, ktoré chcú späť do nášho života – snowboarding, kreslenie, túry, hra na hudobnom nástroji – aby nám pripomenuli, kto sme, náš temperament, naše túžby.

2. Naše zručnosti a talenty: Môžu sa sčasti prekrývať s našimi vášňami. Ide o veci, v ktorých sme boli vždy a stále sme dobrí, len sme ich tiež z nejakého dôvodu prestali robiť. Veci, ktoré na nás oceňuje aj okolie, v ktorých vynikáme, vieme sa uplatniť, nám zároveň dodávajú polámanú a stratenú sebaúctu, sebadôveru, motiváciu.

3. Naše hodnoty: Veľmi dôležitá súčasť nášho rastu a budovania identity. Na čo som vlastne prišiel na tento svet? Čo som sem prišiel vykonať, čo je môj životný zámer? Čo túžim vo svete zmeniť a ako sa o to môžem pričiniť, ako môžem byť ja tou zmenou? Odpoveď na túto otázku prináša významný pocit sebarealizácie, naplnenia, radosti, spokojnosti a uzdravuje veľmi veľa vecí z minulosti.

Znovuobjavenie a skombinovanie týchto troch vecí vnáša do nášho života po akejkoľvek traume nové palivo, dych, novú radosť, smer a rovnováhu pre našu myseľ, dušu aj telo.