Až vtedy oceníme, čo sme mali, keď o to prídeme. Toto sú príbehy, ktoré to potvrdzujú, ale v každom je jedna smutná pravda!

Ponúkame vám teda niekoľko drobných príbehov, všedných aj nevšedných, ktoré potvrdzujú pravdivosť tých slov a všetci do jedného sa zhodli v jednej veci. Vo veľmi smutnej, ale skutočnej veci.

Smrť

„Mala som priateľku, veľmi sme si boli blízke. Ale prišlo nejaké hluché obdobie, počas ktorého som sa jej neozývala. Mala som priveľa práce, priveľa povinností. Hovorila som si, že sa ozvem zajtra alebo pozajtra, ale z dňov sa stali týždne, až to boli dva mesiace. A potom som si začala nahovárať, že veď aj ona sa mohla ozvať mne, keby chcela a neozvala sa.

No až nakoniec, ani neviem, ktorá z nás, prelomila mlčanie. A ja som sa dozvedela, že dva mesiace stačili na to, aby sa všetko obrátilo hore nohami. Moja priateľka bojovala s rakovinou. Zdrvilo ma to a najradšej by som vrátila čas, aby som nebola taká sebecká a nehľadela len na svoje povinnosti. O ďalší mesiac už bola mŕtva. Zrazu som pochopila, aká dôležitá pre mňa bola, ako veľmi by som jej chcela povedať to aj ono. A čo je na tom najhoršie? Že napriek tejto skúsenosti sa mi stále stáva, že neinvestujem do vzťahov toľko, koľko by som mala. Ešte stále mávam obdobia, keď si nevšímam tých, na ktorých mi záleží a ktorým záleží na mne,“ priznala žena, ktorá síce vie, že dôležitosť spoznávame pri strate, ale napriek tomu to chce viac na zmenu postoja.

Voda

Nasledujúce riadky budú trošku všednejšie, nie až také bolestivé. Bolo leto a horúčavy nedávali ľuďom spávať, ako sa to vlastne s pravidelnosťou opakuje rok čo rok. Martina práve čítala knihu z obdobia druhej svetovej vojny a ako zvyčajne pri knihách s rovnakou témou, ju šokovali hrôzy z histórie. Dočítala sa, napríklad, že Židia nemali prísun k vode, nebolo v tých časoch vôbec neobvyklé, že sa niekoľko týždňov neokúpali.

Práve vtedy sa po susedoch šírila správa, že bude odstávka vody na niekoľko hodín. Martina to však nezačula, a keď potom voda netiekla, poriadne ju to prekvapilo. Ešte nikdy predtým jej voda tak nechýbala, hoci to nebola prvá odstávka, ktorej sa nedobrovoľne zúčastnila. Premýšľala, ako by jestvovala ona, keby sa musela zdržiavať v neľudských podmienkach bez vody a dospela k záveru, že je nesmierne vďačná, že sa to nedeje na viac ako na jeden deň. Keď sa večer uvelebila vo vani a nechala vodu obmývať jej pokožku, usmievala sa od ucha k uchu, zopár hodín jej ukázalo, čo má.

Nuž ale hoci uvedomenie si prišlo a aj niekde v srdci zostalo, nie vždy si spomenie a občas má sklon sťažovať sa a trápiť pre nepodstatnosti. Tak aspoň vraví ona sama.

Slovenčina

Barborka nastúpila na vysokú školu do Prahy, čo bola nielen radosť, ale aj česť. Nevedela sa dočkať, čo a ako zažije, a len čo vstúpila na susedné územie, usmievala sa. Všetko bolo iné, nie lepšie či horšie, to by nerada porovnávala, len jednoducho iné. Čeština sa jej vždy páčila, rýchlo si zvykla, že ju počuje všade okolo seba a dosť sa naučila, lebo až dovtedy si myslela, že ju žiadne české slovo neprekvapí. Avšak i napriek každej dobrej veci, čo ju ohúrila, zrazu jej neuveriteľne zachýbal jej materinský jazyk. Ach, až to sama nedokázala vysvetliť, tak silné to bolo, ale jedno si uvedomila, a síce, že predtým ju ani nenapadlo premýšľať o láske k slovenčine. Veď vlastne kto o takom čomsi premýšľa? A predsa, keď sa vrátila domov a vystúpila v hlavnom meste na stanici, rozplývala sa od šťastia, lebo jej slovenčina neznela nikdy tak príjemne. Stále si, pravdaže, uvedomuje, že je vďačná za jazyk, ale nie tak, ako by chcela. Keby tento pocit ostal v nej o čosi dlhšie, no veru, asi by si viac vedela oceniť i iné krásy krajiny.