Cigáni sú vraj len asociáli a kriminálnici. Tak sa to vtedy hovorilo a podľa toho sa k nim aj správali

Dobre sa nemali ani Rómovia, aj keď aj to je slabé vyjadrenie, lebo vydržali mučenie, nepatrilo im nič a zomierali potupne, zabudnutí a odhodení od svojich milovaných, od tých, čo márne prelievali slzy a želali si iné veci, lepšie a menej strašné. Niežeby sa o tom nehovorilo vôbec, ale zasa sa ani nedá povedať, žeby sa im venovala patričná pozornosť, ani patričnú ľútosť nedostali.

V januári

Pre Romov bol rozhodujúci január v roku 1936, a nie preto, lebo by sa tešili z nového roka a plánovali si, čo si do budúcnosti uchovajú, ale z neveselého dôvodu. Wilhelm Frick, vtedajší minister vnútra v Nemecku, totiž vydal vyhlášku, v ktorej tvrdil, že k cudzím rasám v Európe, možno okrem Židov zaradiť už iba Cigánov. Odtiaľ bol iba maličký krôčik k tomu, aby sa rozpútali ukrutnosti, o dva roky neskôr diabol zvaný Heinrich Himmler nariadil riešenie cigánskej otázky, a to tak, že sa vraj má skúmať, či v žilách niekomu prúdi cigánska krv. Poverenie získal psychiater Robert Ritter, ktorý sa vôbec s nikým a ničím nemaznal, a vypracoval zvrátenú teóriu, vraj vedecky podloženú, že Rómov charakterizujú vrodená asociálnosť a zločinnosť. Keby aj ako chceli, tieto spôsoby im z hlavy nevytlčú, sú nevyvrátiteľné a nezmeniteľné, tak sa to vtedy rozširovalo do spoločnosti a tak sa ospravedlňovalo všetko, čo nasledovalo potom. Masové vyvražďovanie, ponižovanie, zlo, ktoré nemalo konca. Zlo, ktoré sa nemalo stať. Nikdy.

Holé hlavy

Pokiaľ ide o našu krajinu, tá, ako vieme, rada opakovala po Nemecku, a tak sa predstaviteľom nehnusilo privlastňovať si i postoje k Rómom, čo ako by boli neľudské, čo ako by sa priečili zdravému rozumu. Kto sa narodil ako Cigán, bol v očiach zástancov nenávisti čosi menej ako špina, menej ako nič. Zakazovalo sa im chodiť do parkov, nesmeli vchádzať do obcí, miest či obchodov, kedy sa im zachcelo, veru nie, na to sa vyhradili dni v týždni a aj hodiny sa určili. Ak by sa našiel odvážlivec, čo by nariadenia nedodržal, nezaobišiel sa bez trestu, a treba napísať, že v trestaní sa pochytala vynaliezavosť, lebo raz sa väznilo, potom sa zbilo do krvi, ženám sa potupne strihali vlasy, až mali hlavy celkom holé.

Masové hroby

Vo Zvolene stával dom, na pohľad obyčajný, s obyvateľmi a ich tajomstvami, s oknami aj dverami, s posteľami aj spomienkami. A pri okne stával muž, ráno nevyspával, zobúdzal sa skoro a hľadel do diaľky. Nevidel nič ohurujúco krásne, naopak, čo sa mu vypálilo do zraku, je až ťažké uveriť. Blízko sa nachádzal cintorín, čo by mu neprekážalo, veď ten tam bol vždy, mŕtvi si odpočívali v pokoji a on živý si šiel po svojom. Ale počas vojny, to bolo iné, pozeral sa a pozeral, ako muži dovádzajú ľudí, ako ich vedú na cintorín, ako ich nútia, čosi im hovoria. A oni, hoci určite poslúchať nechceli, kopali a kopali jamy, a len čo dielo dokončili, boli surovo zastrelení a zahrabaní. Vykopávali si vlastnú smrť a muž, čo to sledoval, dlhé roky zo strachu mlčal, odvážil sa prehovoriť až vtedy, keď sa vojna konečne skončila. Niektorých, čo takto zomreli, dokonca osobne poznal, boli medzi nimi aj dobrí muzikanti, aj iní muži, ktorí sa prehrešili len tým, že sa narodili s inou farbou pokožky. Narodili sa ako Rómovia, a tak niektorí s dušou skazenou, rozhodli, že nebudú ďalej dýchať.

Udavač

Stalo sa, v obci Dúbravy, že sa jeden Róm dal k partizánom, teda nebol jediný, ale keďže sa ho tento príbeh týka, budem písať o ňom. Dovŕšil 21 rokov, volal sa Jozef, písal sa rok 1944 a zima sa zdala veľmi krutá, pokožku až rezal neznesiteľný chlad. Mladý muž zostúpil do obce, šiel sa trochu zohriať, veď sa stále skrýval, tak si doprial trošičku tepla a aj jedla. Na rovnakom mieste však býval aj jeden učiteľ, ktorý si nedal ani tú námahu, aby nejako utlmoval svoj obdiv ku gardistom, a hoci to nie je úplne potvrdené, každý verí, že práve on Jozefa udal, že práve on zvolil niekoľkým ďalším budúcnosť. Na druhý deň totiž do Dúbrav vošli esesáci, pripravení na čokoľvek, vstúpili do rodiny onoho partizána, pobrali všetkých mužov, pričom im vôbec nezáležalo na tom, či sú mladiství alebo starší. Klamali, že vraj len niečo spíšu, ale domov sa viac nevrátili. Odvliekli ich do táborov, zabili, zničili nielen ich, ale aj ženy, čo na nich vyčkávali a plakali od žiaľu. Koho zaujímali ich slzy? Nikoho, nanešťastie, vtedy naozaj nikoho z tých, ktorí mali moc v rukách.