Čo mu ponúkal Michal Handzuš a prečo odmietol?

Čo vás v tom hokeji najviac trápi? Že v ňom už nemôžete byť? Lebo veď môžete...

Môžem. Ale dopadne to presne tak, že ja viem, že tam výplatu garantovať nikto nebude. Celkovo pri tom hokeji. Nie sú to istoty. Ja už hľadám istoty.

A popri istotách to nemôžete robiť ako koníček?

Nie, to je už na úkor rodiny. Ja nechcem na úkor rodiny.

Ale mohli by ste robiť aspoň takého psychológa.

Motivátora. Hej. To by bola dobrá robota. (Úsmev). Toto oni aj chceli. Dokonca Michal Handzuš mi to ponúkol. Jedna z možností bola takáto, že zblázniť maličké deti do hokeja.

A?

Ale je to zase o čase. Keď je to voľno, keď po robote mám voľno so svojou rodinou a zase sa mám venovať deťom iným, než svojím. Ja som to tak robil, keď boli moje deti malé. A potom malý syn ani nechcel ku mne ísť. Ja som bol s cudzími deťmi viacej, ako so svojimi.

A keby ste to spojili? Že napríklad urobili pre nich motivačný výlet na Panský diel, desiati hráči, spolu aj s vašimi deťmi.

Sú možnosti. Ale muselo by to byť s požehnaním klubu. Ja už keď som trénoval kvázi komerčne, tak je to tak, niekto si to môže dovoliť, niekto nie. Ja som stále hovoril, hokej je kolektívny šport. Ja som v vždy bol radšej, keď to dieťa trénovalo s tímom, ako so mnou.

No existujú aj individuálne prístupy.

Keď je niekto profesionál a hrá NHL a má svojich trénerov... Dobre, ja to beriem. Dosiahol nejaký vrchol, je dospelý, už sa dostal do A-tímu, má to v hlave usporiadané. Ale nie dieťa.

Prečo?

Lebo dieťa urobí perfektný tréning, potom o dve hodiny má ďalší a tam sa už trápi. Lebo tam ho nikto nepochváli. Deti veľmi radi trénujú s osobnými trénermi. Lebo tam majú toho trénera pre seba. 50 minút sa niekto na neho pozerá. Všetko je ohodnotené, či pozitívne, alebo negatívne. Deti sa majú veľa chváliť a keď sa to dieťa pochváli, tak rastie.

Pokračovanie nabudúce.

Prečítajte si aj predchádzajúcu časť rozhovoru s Jarom Majzelom.