Desať krokov, ktoré vás vyvedú z traumy z opustenia

Postihnúť môže každého. Trauma z opustenia sa u človeka vyvíja po tom, čo v detstve zažil či už fyzické, alebo emočné zneužívanie, chlad, nedostatočnú opateru. Pritom nemuselo ísť o žiadne explicitné telesné zážitky, bitky, sexuálne zločiny, násilie.

CHOROBA Z EMOČNÉHO CHLADU

Dieťa dokonca mohlo po celý čas vyrastať v dokonale zabezpečenej domácnosti po materiálnej a finančnej stránke. Nemusel to byť dom plný hádok a konfliktov, a aj tak bolo postihnuté traumou z opustenia/odmietnutia, pretože neboli sýtené všetky základné potreby, ktoré každý človek pre svoj zdravý vývoj potrebuje. (O dvanástich základných potrebách sme písali v inom článku v rámci série „Cesta uzdravenia identity.“)

Trauma z opustenia/odmietnutia znamená aj to, že rodičia boli k vašim emočným potrebám, pocitom chladní, že nikdy medzi vami a nimi nedošlo k skutočnému, plnému spojeniu (pre emočnú nezrelosť rodičov), že nejavili záujem o vaše názory, že ich vyrušovali vaše autentické prejavy, že ste neboli podporovaní vo vašich snoch, záujmoch, že ste boli viac než často kritizovaní, zosmiešňovaní, umenšovaní.

Prejavy emočnej nezrelosti rodičov môžu mať niekedy dosť subtílnu povahu, preto si človek spätne pri pohľade na svoje detstvo povie, že on predsa „nemá nárok“ na to trpieť traumou, veď sa nič také strašné nedialo. No opak je pravdou, aj trvalý nezáujem, chlad, odsúvanie citových potrieb dieťaťa popri inak „kľudnej a slušnej“ domácnosti dokáže spôsobiť v budúcnosti veľké škody.

Človek, ktorý v detstve nebol sýtený všetkými základnými materiálnymi, emočnými aj duchovnými potrebami, to neskôr v živote bude pociťovať. Či už pri nadväzovaní vzťahov, pracovných úspechov, napĺňaní svojho osobnostného potenciálu, bude to mať dôsledok na jeho emočné, ale aj fyzické zdravie, celkovú pohodu, spokojnosť so životom. (Inými slovami – ak v detstve neboli napĺňané jeho potreby, nebude si ich vedieť poskytovať ani v dospelosti, nebude vlastne vedieť, na čo má prirodzené, vrodené právo ako človek).

PREJAVY TRAUMY Z OPUSTENIA

O to dôležitejšie je vedieť svoj stav identifikovať, priznať si otvorene postihnutie traumou z opustenia/odmietnutia, a následne sa vybrať cestou jej uzdravenia a sýtenia všetkých potrieb, ktoré v detstve neboli naplnené (od pocitu bezpečia, lásky, blízkeho spojenia s niekým až po potrebu po radosti, potešeniach, hre). Znakov a prejavov traumy z opustenia je mnoho (a takisto sme ich už spomínali v predošlých článkoch tejto série), spomeňme aspoň základné: Neschopnosť čeliť stresu, strach z úspechu, neschopnosť snívať, mať nádej, nedôvera voči ľuďom a zároveň veľká túžba, aby nás uznali, prijali, problém s autoritami, zlé znášanie kritiky, nedisciplinovanosť, neschopnosť doťahovať veci, stavať si ciele, strach otvoriť sa niekomu, byť úprimný, autentický...)

Ak ste si vedomí, že áno, aj vy ste boli postihnutí traumou z opustenia/odmietnutia v detstve, čaká vás trpezlivá a mravčia cesta von z tohto stavu, aby ste sa mohli znovu naplno tešiť zo života, užívať si svoju autentickosť, dobré vzťahy a objaviť svoj plný potenciál vo všetkých smeroch. Lisa A. Romano, youtuberka a autorka mnohých kníh na túto tému, ktorá si v minulosti sama prežila traumu z manipulácie a zneužívania inými (v roku 2020 bola zvolená osobnosťou roka v tejto oblasti), dnes pomáha na tejto ceste druhým. 

Tu je jej desať bodov na ceste von z traumy z opustenia:

1. Uznať si, že sme naozaj zažili traumu z opustenia.

Znie to ako samozrejmosť, ale nie je to tak. Mnohí ľudia sami hatajú svoj proces uzdravenia tým, že si vlastne svoj stav a realitu nepriznávajú. Je to pochopiteľné – rodičia boli naše autority a pravdepodobne sme ich aj milovali, je teda ťažké otvorene si priznať – áno, tento človek mi nedal všetko to, čo som k zdravému vývoju potreboval, naopak, spôsobil mi problémy a ujmy, z ktorých sa teraz musím dostať. Tu nejde o to, aby sme niekoho odsudzovali a pociťovali nenávisť, no je veľmi dôležité, aby sme si stav v našej rodine neidealizovali a dokázali jasne vidieť mechanizmy, ktoré boli pre nás škodlivé. Až vtedy, keď dokážeme otvorene pomenovať – áno, to, čo robil otec, nebolo správne a poškodilo ma to, môžeme sa vydať na cestu uzdravenia.(Pritom nejde o tom, aby sme to dotyčnej osobe za každú cenu dokázali, usvedčili ju z toho, ide o náš ozdravný proces).

2. Uznať si všetky pocity, ktoré s tým prišli – hanbu, hnev, menejcennosť...

Ak sme zažili traumu z opustenia, či už vedome, alebo nevedome nám to prinieslo do života aj pocity hanby, ľútosti, horkosti, frustrácie, bezmocnosti... Aj keď dieťa nevie presne identifikovať, čo sa deje, vníma, že niečo nie je v poriadku a zbierajú sa v ňom adekvátne pocity. A v dospelosti je týmito – často potlačovanými – pocitmi človek ovplyvňovaný. Treba ich s láskavosťou uznať, pomenovať, a začať s nimi pracovať. Uzdravenie prichádza už len tým, že sme ich uznali. Lebo každý pocit, pred ktorým utekáme, alebo ho potláčame, tým len posilňuje.

3. Uvedomiť si, ako trauma z detstva ovplyvňuje môj dnešok.

Nie je možné, aby trauma z opustenia nemala dosah na to, ako dnes žijeme, ako sa máme, v akom stave je náš život. Opakujúce sa problémy, duševné stavy, zlé vzťahy, neúspechy.... To všetko sú ukazovatele stavu našej duše, postihnutej traumou. Vedieť si s chladnou hlavou a bez odsudzovania priznať – áno, k týmto problémom a zlyhania ma priviedla moja trauma z detstva, je už polovica úspechu. Keď vieme, že na základe skúseností z detstva reagujeme chybne a privádza nás to na neželané miesta, môžeme postupne začať naše reakcie meniť a opravovať.

4. Identifikovať klamlivé presvedčenia.

Veľmi dôležitý bod! Keď si uvedomíme, že náš život vlastne vytvárajú naše myšlienky a slová, je jasné, že slová a myšlienky človeka postihnutého traumou z detstva mu asi veľmi nepomáhajú. Ak sme v detstve do seba prijali, že „nie sme dosť dobrí, sme menej dôležití, nemali by sme otravovať druhých, nikdy nie je dosť dobré, čo urobíme...“, to sa zapísalo do našej mysle, srdca, konania, zvykov ako do drážky do platne. Na základe toho reagujeme, rozhodujeme sa, to vyžarujeme, a to sa nám deje. Treba sa naučiť počúvať svoj vnútorný monológ, tok myšlienok a postupne vyhodnocovať všetkých „škodcov“ – teda toxické myšlienky, ktoré nás vedú k sebaodsudzovaniu, ponižovaniu, vine, hanbe, menejcenoosti...  Veľmi pomáha, keď si budete tento proces aj zapisovať (tzv. „journaling – zvyk zapisovať si denník, svoje pocity, myšlienkové pochody je vôbec mocným nástrojom na ceste uzdravovania z traumy).

5. Prepísať tieto klamlivé presvedčenia, nahradiť pravdivými.

Prvý krok bol identifikovať klamstvá, no to nestačí, keď sme sa škodlivých myšlienok a presvedčení zbavili, musíme ich nahradiť správnymi. Ak sme žili v presvedčení, že „nie sme dosť dobrí“, musíme toto tvrdenie, vytvorené nedokonalými ľuďmi nahradiť Božou pravdou o tom, že sme „hodní a dosť“, ak sme verili svetskému, že „sme menej ako druhí“, musíme sa naučiť obrátiť na Božie: „si výnimočný, pretože ja som ťa stvoril na tento svet.“...

6. Nadviazať spojenie so svojím vnútorným dieťaťom.

Človek, postihnutý traumou z opustenia/odmietnutia sa väčšinou bojí byť sám sebou (myslí si, že si to nemôže dovoliť, lebo nie je dosť dobrý), a tak si vytvorí akúsi umelú identitu, ktorou chce vždy a za každých okolností potešiť a vyhovieť všetkým okolo seba. Tak stratil autentickosť, kontakt so sebou, svojimi skutočnými potrebami, pocitmi. Naučme sa v sebe objaviť to malé zakríknuté dieťa, ktoré zostalo zaskočené, stojí v kúte, a čaká, kedy sa s ním niekto začne rozprávať, zaujímať sa, ako sa cíti, čo v danom momente potrebuje. Skúste, to, funguje to!

7. Zadovážiť si svoju fotografiu z detstva.

Toto sa vám bude páčiť! Tento bod úzko súvisí s predošlým. Ak to so starostlivosťou o svoje vnútorné dieťa myslíte naozaj vážne, zadovážte si nejakú roztomilú fotografiu seba ako dieťaťa, vytlačte si ju a dajte do rámika, alebo aspoň na miesto, kde ho budete mať denne na očiach. Tak budete môcť ľahšie so svojím vnútorným dieťaťom komunikovať, budete mať na mysli, že to zranené dieťa vás naozaj potrebuje a musí si prejsť určitými vecami, ktoré v detstve postrádalo. Staňte sa najlepším rodičom seba samého!

8. Zostať v realite.

Toto je veľmi dôležitý bod. Človek s traumou z opustenia má často spasiteľský komplex. Sám bol ukrátený o starostlivosť, bol naučený, že musí slúžiť pocitom a potrebám druhých, a tak si vo svojom stave povie, že musí stoj čo stoj zachraňovať druhých, aj keď na to ešte nemá sily. Áno, Boh dokáže naše slabosti z detstva určite použiť na dobré, a ak sme si sami prešli traumou, v budúcnosti budeme vhodní kandidáti na to, aby sme v tejto oblasti pomáhali druhým. No nepreskakujte obdobia, fázy, čas, nesnažte sa dať niečo, čo ešte sami nemáte. Posilnite najprv sami seba, aby ste mohli dávať druhým. (Alebo – nemôžeš dať druhým to, čo ešte Boh tebe nedal...)

9. Stanoviť si hranice.

A to vo všetkom. Samozrejme, vo vzťahoch, pretože tie sú pri uzdravovaní alfou a omegou. Vyhýbajte sa ľuďom so sklonmi k manipuláciám, neurobte si blízke osoby z ľudí, ktorí radi zosmiešňujú, podpichujú, odrádzajú, zneužívajú. Potrebujete okolo seba úprimnosť, autentickosť, podporu, bezpečie. Stanovte si hranice s ľuďmi aj sami pre seba: Aké činnosti, denné zvyky sú pre mňa dobré a naopak, škodlivé? Aké miesta ma pozdvihujú a kam nepatrí? Čo ladí a čo nie s mojimi prioritami, hodnotami, snami?

10. Vybudovať si vieru v seba.

Človek, ktorý v detstve prežil traumu z opustenia/odmietnutia má väčšinou veľmi slabý a neistý vzťah k sebe. Jednak blízke okolie mu dalo najavo, že na ňom veľmi nezáleží, a jednak má zážitky, že sa nedokázal oprieť sám o seba, že sa nevedel sám seba zastať, byť na svojej strane... Toto je dlhá, náročná, no krásna cesta, ktorá vás na ceste z traumy čaká. Stať sa sám sebe najlepším parťákom, spoznávať svoje autentické ja, naučiť sa znovu snívať, klásť si prvé drobné ciele, výzvy a krok po kroku ich dosahovať. Prijímať svoje pocity, myšlienky, pracovať s nimi, jasne si stanoviť, kto sme a kam chceme smerovať. Odhaliť pravdu, kým nás Boh naozaj stvoril a aký zámer tu pre nás má...