Do slovenských kín prichádza dráma Eva Nová

Snímka vykresľuje starnúcu herečku, vyliečenú alkoholičku, ktorá v mladosti pre kariéru opustila syna. Na protialkoholickom liečení jej však časom prinavrátili životnú silu a odhodlanie urobiť to, na čo dlhé roky nemala guráž. Eva z liečenia odchádza rozhodnutá opäť zabojovať o synovu priazeň. Má síce strach, či to zvládne, no túžba urobiť si v živote poriadok jej dodá potrebnú silu, aby postupne zdolala všetky prekážky.

Režisér Marko Škop po prvý raz vo svojom živote nakrútil hraný film. „Sú témy, ktoré oveľa lepšie pasujú do formy hraného filmu. Ak by som sa snažil nájsť nejakú skutočnú rodinu, v ktorej sa daná téma dotýka aj tých najmenších - a som presvedčený, že takých rodín je veľa a dajú sa nájsť - narazil by som na svoje etické hranice, za ktoré už zachádzať nechcem. Zobrazovať takúto tému je totiž už dotýkanie sa niečoho, čo nepatrí mne - je to intimita sveta malého dieťaťa. Pri forme hraného filmu som preto v tomto prípade oveľa slobodnejší,“ zdôvodnil v rozhovore pre agentúru SITA svoje rozhodnutie.
Z

námy rodák z Prešova, ktorý je okrem réžie zodpovedný aj za scenár snímky, chcel s divákmi viesť vnútorný dialóg o mentálnych generačných prenosoch, dedičnej vine a dôležitosti vedomých rozhodnutí v našich životoch. „Veľakrát, keď sa pozriem okolo seba, vidím, že veci, ktoré sú kľúčové, nechávame na samospád. Nedomýšľame svoje kroky ďalej do budúcnosti a nemyslíme na to, čo tým môžeme spôsobovať predovšetkým svojim najbližším a svojim rodinám. Sme vedení tou momentálnou ambíciou, momentálnym prospechom, peniazmi, žiadostivosťou, čímkoľvek, ale nemyslíme na tých najbližších a ono to má vlastne najväčší efekt na naše deti,“ poznamenal Škop. „Zároveň som chcel, aby film hovoril o dedičnej vine a mentálnych prenosoch. Tak ako sa na svojich predkov podobáme tvarom očí, farbou hlasu či tým, aké máme ruky, tak sa na nich zároveň podobáme aj mentálne. Z generácie na generáciu sa prenáša nejaký duchovný kód a to som v tom filme chcel subtílne, ale zároveň intenzívne vyjadriť a pomenovať. Verím, že pre mnohých ľudí to môže byť, keď to odčítajú z plátna, inteligentné a zaujímavé a že sa to dotkne aj tých boľavých miest v divákoch. Že sa nad tým zamyslia a niektoré veci, ktoré v živote robia, možno následne prehodnotia. Išlo nám o autorskú výpoveď, o to povedať tomuto svetu niečo dôležité, s čím sa diváci môžu stotožniť. Alebo ak nie stotožniť, môžu sa voči tomu vymedziť a porozmýšľať nad tým,“ dodal.

Filmár je presvedčený, že každý by mal v živote dostať druhú šancu. „Ja osobne verím, že každý z nás si v živote zaslúži druhú šancu. Samozrejme, vždy závisí na hĺbke viny, ktorú človek spôsobí, ale zároveň si myslím a som presvedčený, že závisí aj na hĺbke úprimnosti, ktorou to dotyčný chce napraviť. A keďže Eva je úprimná a naozaj bojuje, chytá sa doslova poslednej nitky, tak som jej chcel tú šancu dať a verím, že takú šancu by mal dostať každý. To objatie a láska, nech už z akéhokoľvek sentimentu, je naozaj to jediné, čo nás môže očistiť,“ priblížil.

Osobitý námet, ktorý Škop divákom predostiera, dozrieval v jeho hlave viac než päť rokov. „Ten prvý nápad prišiel pred viac než piatimi rokmi. Proces vývoja scenára bol trošku komplikovaný, pretože sme síce získali na podporu vývoja financie z grantu Európskej únie, ale viackrát sme, bohužiaľ, neboli podporení u nás doma. Odkedy pani Milka (Emília Vášáryová, pozn. red.) čítala prvú verziu scenára, prebehli zhruba dva roky, pretože sme nevedeli film zafinancovať. V jednej chvíli som to už chcel aj vzdať, myslel som si, že už nemám silu o tento projekt bojovať, ale kolegovia a spolupracovníci mi dohovorili, aby som to ešte skúsil a nakoniec sa to podarilo,“ popísal dlhý proces vzniku novej drámy.