Kde bolo tam bolo, existoval jeden svet, v ktorom nič nebolo dokonalé. Človek v ňom býva unavený, občas znechutený až do takej miery, že aj ráno vstať z postele sa zdá ako výkon hodný hrdinu, nehovoriac o tom, že medziľudské vzťahy sa kĺžu z kopca stále nižšie a nižšie.
Áno, je to ten svet, ktorý poznáme všetci, hrboľatý a niekedy čierny ako noc, plný nespravodlivosti, nesplnených sľubov a prehltnutých slov.
Občas to dokážeme ignorovať, tie záťaže a problémy, ale sú aj dni, keď na nás dolieha ťarcha väčšia, než keby na našej hrudi vysedávalo sto slonov.
A vtedy, práve vtedy, keď nám je najhoršie, by nám najviac pomohol dych, vdýchnutý priamo od Boha.
Dovolenka
Veronika si vzala z práce dovolenku, bolo jej zle, fyzicky aj vnútorne, boleli ju končatiny aj duša. Nevedela pochopiť, čo sa to s ňou deje, veď milovala činnosť, ktorou sa živila a nielen ostatní, ale aj ona sama sa považovala za optimistu, čo v tiesni nájde predsa len kúsok nádeje.
A zrazu to bolo preč, radosť aj pokoj, ostala len nechuť. Nechuť do práce, do robenia aj iných, všednejších vecí, do usmievania sa, ba dokonca aj do premýšľania. Najradšej by kamsi utiekla, ďaleko, len nech tam je ticho.
Modlila sa
Ako mávala vo zvyku, vyžalovala sa Bohu, veď o koho iného sa mala oprieť, ak nie o svojho Stvoriteľa, ktorý ju najlepšie pozná? Posadila sa teda a s plačom sa mu zdôverila, že nevie, ako takto bude ďalej fungovať a nech jej dá múdrosť, aby pochopila, odkiaľ pramení tá slabosť a odkiaľ sa vzal smútok.
Vtom vzala do ruky telefón a v aplikácii si zapla kresťanskú hudbu. Nevyberala si konkrétnu pieseň, nechala, aby sa zamiešali všelijaké, aj také, čo sú jej neznáme.
A uprostred textov a melódií zaznela jedna, v ktorej refréne speváčka zanietene prosila, aby na ňu Boh vdýchol život, že je slabá a zúfalá, že túži po obnovení ducha.
Spomenula si
Veronika si spomenula, ako Boh tvoril svet. Teda niežeby predtým zabudla, ale v jedinej sekunde jej stvoriteľský akt dával nový zmysel. Ako sa sám vládca neba a zeme sklonil, aby vyformoval človeka,
Ako do jeho nozdier vdýchol svoj dych a tvor, predtým neživý, ožil.
Tak sa i ona pridala k refrénu, pýtala si od Boha, aby na ňu opäť takto dýchol, lebo celé srdce jej kričalo, celé srdce jej skákalo, tak veľmi sa modlila.
Nič viditeľné sa neudialo, zem sa nezatriasla a ani okná sa neporozbíjali, ale jej sa uľavilo a ešte ako.
Keď nám dochádza sila a deň sa zdá pridlhý, je čas volať k Bohu, nech vdýchne, nech len príde na pomoc, nech urobí nemožné.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies