V apríli si svet pripomína výročie katastrofy Titanicu a je príhodné si pripomenúť príbehy troch odvážnych kňazov. Svedectvá podrobne opisujú nezištné hrdinské činy a ponuku kresťanskej služby počas následkov tragédie, ktorá sa odohrala v noci 14. apríla 1912.
Medzi obeťami potopenia boli kňazi Juozas Montvila z Litvy, Josef Peruschitz z Bavorska a anglický rektor Thomas Byles. Všetci z nich upozadili seba a rozhodli sa v posledních hodinách tragédie ponúknuť duchovnú útechu tým, ktorí čelili svojim posledným chvíľam.
Očití svedkovia rozprávali o tom, ako cestujúci, najmä katolíci, vyhľadávali v čase núdze prítomnosť kňazov. Traja kňazi viedli modlitby, vysluhovali sviatosti a poskytovali útechu počas toho, keď Titanic dosiahol svoj osudový koniec, Vyžiadal si životy 1503 ľudí.
Kňazi Byles a Peruschitz, ktorí viedli omšu ráno v čase katastrofy, kázali posolstvá o duchovnej pripravenosti, zdôrazňujúc potrebu záchranného člna, ktorý ponúkol Ježiš Kristus.
Byles bol konvertita na katolicizmus a ako o mučeníkovi o ňom hovoril pápež Pius X. za jeho neochvejnú oddanosť viere a svojim spolucestujúcim. Podobne aj Peruschitz, ktorý bol na svojej ceste slúžiť ako riaditeľ benediktínskej strednej školy v Minnesote, odvážne zostal na lodi, aby slúžil dušiam na palube.
Očité svedectvo, publikované v jezuitskom časopise 'America', živo zachytáva scénu a dosvedčuje, že po zrážke lode s ľadovcom si veriaci na palube horlivo priali pomoc kňazov.
Kňazi„vyburcovali tých, ktorí boli odsúdení na smrť, aby vyslovili skutky skrúšenosti a pripravili sa na stretnutie s Božou tvárou“. Podľa očitého svedka sa neustále venovali tým, ktorí mali zomrieť.
Kňazi Byles a Peruschitz, ktorí v to osudné nedeľné ráno slúžili omšu, boli opísaní ako kázali o potrebe „duchovného záchranného člna“ pre ľudstvo, ktorý ponúka Ježiš Kristus uprostred nebezpečenstiev sveta.
Thomas Byles bol narodený v Yorkshire v Anglicku v roku 1870 a cestoval do USA na svadbu svojho brata. Po jeho stroskotaní lode ho Pius X. opísal ako „mučeníka“, ktorý počas tragédie statočne zomrel pri službe iným. Pamätná tabuľa na jeho bývalej farnosti pripomína jeho „hrdinskú smrť pri katastrofe“ a uvádza, že „usilovne venoval svoje posledné chvíle poskytovaniu náboženskej útechy svojim spolucestujúcim“ tým, že zostal na potápajúcej sa lodi.
Páter Peruschitz, bavorský mních narodený v roku 1871, bol očitými svedkami opísaný, ako ten, ktorý odmietol miesto v záchranných člnoch a obetoval sa, aby slúžil duchovným potrebám iných.
Jeho telo, rovnako ako telo ďalších dvoch kňazov, nebolo nájdené. Pamätník v jeho niekdajšom kláštore v Bavorsku znie: "Nech odpočíva v pokoji Joseph Peruschitz, ktorý sa na lodi Titanic zbožne obetoval."
Pozrite si scénu z filmu Titanic s modliacim sa kňazom:
Najmladší z troch kňazov, páter Juozas Montvila, narodený v roku 1885, čelil prenasledovaniu za svoju službu v Litve v rámci Ruskej ríše. Napriek rizikám pokračoval v napĺňaní svojho povolania až do konca a ponúkal útechu a vedenie ľuďom okolo seba.
Správy z potápajúcej sa lode rozprávali o tom, ako kňaz byzantského obradu slúžil svojmu povolaniu až do samého konca.
Titanic narazil na ľadovec v noci o 23:40 dňa 14. apríla 1912 a krátko nato sa v skorých ranných hodinách 15. apríla potopil. V dôsledku toho prežilo iba 705 ľudí. Loď odsúdená na zánik mala k dispozícii iba 20 drevených záchranných člnov, čo bolo príliš málo na to, aby sa zachránili všetci pasažieri na palube.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies