Dojemný príbeh o tom, ako má Boh naplánovaný každý detail ľudského života

Margaret sa o tom presvedčila  a keby sa jej dakto prihovoril a položil otázku, či niečo ľutuje, dôrazne by pokrútila hlavou. Jediné, čo cíti pri myšlienkovom výlete za minulosťou, je ohromujúco veľká vďačnosť a tichá radosť trochu prešpikovaná smútkom z uvedomenia si, že sa to pominulo.

Výpoveď
Margaret bola zamestnaná v jednej veľkej spoločnosti. Mala naozaj zodpovednú funkciu a svoju prácu robila naozaj svedomito. „Musíme sa pozhovárať," povedal jej raz nadriadený. Margaret neočakávala nič, ale ak by sa aj odvážila domýšľať si dôvod, prečo ju požiadal o rozhovor, neuhádla by.

Prečítajte si: Boh robí z neplodnej plodnú

Dostala výpoveď. Nebolo to preto, lebo by jej výkon vzbudzoval nespokojnosť, jednoducho si to vraj vyžadovala situácia. Margaret vysvetlenie prijala, a aj keď jej to bolo ľúto, starosti si nerobila.
Bola totiž nesmierne vzdelaná, získala niekoľko titulov a v životopise mohla bez preháňania uviesť, že vo svojom odbore má závideniahodné skúsenosti. S úsmevom teda rozposlala ponuky, kontaktovala firmy nielen v rámci štátu, z ktorého pochádzala, ale odvážila sa siahnuť aj za hranice a osloviť potenciálnych záujemcov z diaľky.

Nepríjemné správy
Čakala a čakala, ale nikto sa neozýval. Nedostala jedinú pozvánku na pohovor, vôbec tomu nerozumela. A práve vtedy sa dopočula ďalšiu správu, tentoraz závažnejšiu. Jej matka ochorela. Pravda, nebola nevládna, ani nemusela byť hospitalizovaná, ale dcéra sa o ňu i tak obávala.
Navštevovala ju deň čo deň a matka jej to s radosťou oplácala a aj ona za ňou chodila do domu. Spoločne strávený čas sa predlžoval, vzišlo z neho veľa smiechu a hlbokých rozhovorov.
Pochopila. O niekoľko mesiacov neskôr jej matka zomrela.

Prečítajte si: Čo by ti Boh nikdy neposlal poštou?

Zdrvená Margaret sa zmierovala s tragédiou, ale ihneď po pohrebe sa jej poštová schránka napĺňala správami. Kým predtým nikto neposlal reakciu na životopis, odrazu si mohla vyberať a každému oslovenému záležalo, aby si zvolila jeho.

Stislo jej srdce. Pochopila, že Boh to tak zariadil zámerne. Nemala prácu, lebo jej chcel dopriať čas so ženou, ktorá ju porodila a vychovala a daroval jej za desať kufrov spomienok.
Boh vždy najlepšie vie, ako zariadiť dokonalý plán. Aj najnepatrnejší okamih z pohľadu človeka je ním premyslený a raz to vyjde najavo.