FOTO Ostrov Gili Trawangan: "Sex, drogy a tyrkysové more..."

Ak vás na čarokrásnom Bali znudili všetky nádherné ryžové polia a džungle, ak ste už navštívili všetky mystické chrámy aj svätyne a poplakali od dojatia pri rituálnom balijskom tanci, ak už máte plný denníček neskutočných zážitkov, ako vás usmievavý Balijci snažia obrať o všetky peniaze a máte chuť na dobrú párty, avšak nie v špinavej, smradľavej Kute, ani v predraženom Seminiaku, zbaľte svoje ruksaky a poberte sa smerom na súostrovie Gili, ktoré tvoria tri ostrovčeky: Trawangan, Air, Meno a vystúpte hneď na tom prvom. V podstate tam nič nie je, svätyne, vodopády, opičky ani ryžové polia, dokonca ani doprava a polícia. Hostelov a barov je tu však neúrekom a na pláži sa žúruje každý deň až do rána. Alebo vo dne – v noci? Nepamätám si presne...

Z balijského prístavu Padang Bai trvá cesta „speedboatom“ asi hodinu a pol. Dobre vám radím, pred cestou sa veľmi nenajedzte, pretože more vie byť v týchto končinách naozaj divoké aj za veľmi priaznivého počasia, navyše sú tu žraloky. Túto trasu z Bali na Gili Trawangan a späť som absolvoval dvakrát a DiCapriova „cesta jachtou“ do Monte Carla vo Vlkovi z Wall Street mi ju dosť pripomína. Po nekonečnej „horskej dráhe“ na šírom mori konečne vyskakujem z lode na pláži do teplej, priezračnej vody spolu s kompletne mokrým ruksakom, ale nerobím si ťažkú hlavu. Som na rovníku, navyše tu ani nie je taká vysoká vlhkosť vzduchu. Voda mi siaha asi po kolená, ak teda cestujete v teniskách s dvadsaťpäť kilovým kufrom, máte smolu, pri žiadnom móle vás tu nevyložia. Ubytovanie sme si nerezervovali dopredu, pretože na všetkých webových stránkach bol celý ostrov „vypredaný“, keďže júl a august prináša so sebou do týchto končín najideálnejšie počasie a húfy mladých, prázdninujúcich ľudí prevažne z Európy a Austrálie. Nedostatok voľného ubytovania nás však neodradil. „Niečo bude, nie? Prinajhoršom sa vyspíme na pláži!“ Vo chvíli, keď nás po dvoch minútach strávených na pevnine oblieha sedem kšeftárov s voľnými izbami, opäť zisťujem, že nikdy nie je až tak vypredané, ako sa na prvý pohľad zdá. Ako som spomínal, sme tu v hlavnej sezóne, ceny sú o niečo vyššie a miestni to aj patrične zneužívajú. Treba vedieť jednať natvrdo, potom sa určite dohodnete na primeranej cene ubytovania.

Sú tu rôzne kategórie hostelov, je tu aj pár luxusných rezortov a hotelov pre náročnejších. My „batôžkári“ sme si vybrali bambusové bungalovy v malom dvorčeku, celkom nové a sympatické. Dvaja indonézski bratia, ktorí ich vlastnia a sprevádzajú nás „domov“ z pláže, sú tiež celkom priateľskí a vtipní... O pár hodín neskôr, keď sa jeden z nich trasie uprostred dvora s prevrátenými očami v nejakom tranze, zisťujeme, že sú asi značne pod vplyvom halucinogénnych hubičiek, ktoré tu predávajú na každom rohu, v baroch, dokonca aj v niektorých reštauráciách, pomaly ako súčasť „denného menu“. Ako inak, možnosť širokého výberu „mushroomov“ máme aj v našom ubytovacom zariadení. Ďakujeme našim kamarátom, neprosíme si. „My teraz akože bývame u drogových dílerov?“ „Ale čo si, však majú iba tie huby!“ Mimochodom, pri vstupe do Indonézie obdržíte kartičku, na ktorej je celkom zrozumiteľne napísané, že za handlovanie s drogami môžete schytať trest smrti. V niektorých častiach Bali, napríklad v Kute alebo v Seminiaku vám ich bez problémov ponúkajú verejne na ulici, pri vstupe do disco barov stojí policajt spolu s dílerom. Občas to vyzerá smiešne. Najprv skontroluje, či nemáte pri sebe zbraň, potom si môžete zobrať nejakú jednohubku.

Ostrovček Gili Trawangan je úplne plochý a asi tak veľký, že na bicykli ho obídete za menej ako hodinku. Teda, obídete... Veľkú časť cesty sa brodíte v piesku, pretože betónová cestička je iba v hostelovej časti ostrova. V strede je malá dedinka s „domorodcami“ a majú tu aj mešitu. Zvláštny pohľad, keď sa pripité alebo inak omámené Európanky v bikinách kúpu spoločne s Indonézankami v čiernych habitoch... Na opačnej strane ostrova nájdete zopár menších rezortov a barov na pláži, ktorá tam ale nie je piesková, skôr šutrová s tonami koralov, ktoré vyplavilo more. Medzi barmi a hostelmi na hlavnej uličke je niekoľko menších cestovných kancelárií, kde si môžete objednať výlety do rôznych kútov Indonézie, ale napríklad aj do ťažšie prístupnej Papui-Novej Guinei. Prírodných zázrakov a iných atrakcií je v okolí neúrekom, aj potápači sa tu budú cítiť ako v raji. Potreby k šnorchlovaniu si môžete prenajať na každom kroku.

My zatiaľ ostávame, dávame si pauzu od bicyklov, vďaka príjemnému vetríku sme kompletne zašpinení pieskom od hlavy až po päty a v bambusovom altánku s výhľadom na nekonečné tyrkysové more vychutnávame „presh juice“. Áno, dobre čítate, „presh“! Na Bali vôbec a zdá sa, že ani na Gili nevyslovujú „f“. Hovoria „p“, takže poprosíme dvakrát „presh pruit, my priend“ za „pipty pive“. Je to tu o čosi drahšie ako na Bali, ale majú tu bankomaty, takže v peňaženke mám stále v pohotovosti aspoň dva milióny... indonézskych rupií. S pobúrením zisťujeme, že cigarety tu stoja až euro päťdesiat, alebo podľa sympatií, ceny totiž väčšinou nie sú vyznačené. Sprchový gél za dvadsaťpäť eur? Žiadny problém! Kupujem si mydlo s bieliacim efektom (iné nemajú), zíde sa mi možno, ak to preženiem s opaľovaním.

Čo sa týka dopravy na ostrove, trošku som zavádzal. Predsa len je na ostrove k dispozícii „taxi služba“, ktorú zabezpečujú poníky zapriahnuté pred vozíky s „kočišom“. Treba byť v strehu, aby ste sa nezrazili s koňmi, občas okolo vás prejdú ako IC-čko, hlavne blízko k prístavu často vzniká menší „dopravný chaos“. Čo sa týka inej fauny, nemusíte sa báť žiadnych plazov ani pavúkov, milovníci mačiek si však prídu na svoje. Hlavne po večeroch sa mi zdá, že je tu viac mačiek ako turistov a sú charakteristické tým, že nemajú chvost, iba akýsi malý „drdolček“. „Domáci ich určite dávajú do tých mäsových guličiek, čo sme videli, ha ha ha...“ Večer pri výbere jedla sme už o čosi vážnejší. Dali by sme si niečo miestne, Irish Pub a Mozart Caffe preto zďaleka obchádzame a smerujeme na menšie trhovisko s pouličnými jedlami a sladkosťami. Milujem „street food“! Niektoré stánky s čerstvo vylovenými rybami a darmi mora sú naozaj gustiózne, niektoré menej a ako pozerám, z niektorých by som sa nenajedol, ani keby ma nútili zbraňou. Pri prechádzke medzi stánkami zisťujem, že použité plastové tanieriky a príbor sa patrične recyklujú opláchnutím vo vedrách so špinavou vodou, z ktorých sa občas napijú aj mačičky. Autentického „street foodu“ sa pre túto chvíľu vzdávame a poberáme sa do peknej reštaurácie s posedením priamo na pláži... Kam inam, veď ostrov je tak malý, že ste v podstate stále na pláži. Kompletná gurmánska večera v elegantnom podniku s nápojmi, predjedlom, obrovským a naozaj vynikajúco pripraveným tuniakovým stejkom, a na záver aj s dezertom a s extra prílohou - romantickým západom slnka - nás vyjde na osobu okolo pätnásť eur. Na Bali asi osem. Inak bežné jedlo, napríklad indonézsky Nasi Goreng, teda ryža alebo cestoviny na milión spôsobov s volským okom, stojí cca. euro alebo dve.

Slnko zapadá, horúčava sa pomaly mení na príjemné teplúčko, bary sa pomaly, ale isto zapĺňajú a my vyberáme to správne miesto na drink. Sama Sama Regge Bar je jeden z najpopulárnejších na ostrove, ako aj samotná hudba s príslušnou „gandžou“, ktorú si tu ani netreba kúpiť, stačí sa párkrát nadýchnuť pri bare. Živá kapela tu hrá okrem Boba Marleyho aj súčasné odrhovačky. Keď sa vraciam o rok neskôr, tá istá kapela s tým istým spevákom hrá tie isté pesničky. Príjemná nostalgia. Od kolegov turistov sa dozvedáme, že liehoviny sa odporúča piť iba v tomto podniku a keď si objednáte, nezabudnite poznamenať, že chcete „imported“! Zaujímalo by ma, ako chutí napríklad indonézska vodka, ale keďže na ostrove nie je žiadna nemocnica, iba tzv. „lekárska služba“, počúvnem cenné rady nových kamošov. Sú z Argentíny, ale v dave ľudí som sa nechtiac započúval aj do rozhovorov napríklad našich východniarov a prirodzene aj českých bratov. Pocit, že som konečne „stratený“ na konci sveta sa zo mňa v sekunde vyparil a snažím sa čo najrýchlejšie dostať k baru... Musím poznamenať, že tá „lekárska služba“, ktorú tu majú, je spoľahlivá. O rok neskôr dostala moja kamarátka infúziu, mala žalúdočné ťažkosti. Pravda, asi nedezinfikovala každé ráno „domácou“, ako to zvyknú ostrieľaní cestovatelia...

Indonézske pivo Bintang chutí vždy príjemne, ale môj pohľad zrazu ostane nalepený na ponuke „sofistikovaných koktejlov“. Do môjho užšieho výberu sa prebojovali „Sama Sama Fuck“ a „Horny All Night Long“. Rozhodol som sa pre ten prvý, hovorím si, že idem a istotu a v pojašenom dave spievajúcom „Could you be loved“ mi tá zelená mydlová voda chutí naozaj sofistikovane... Zábava graduje, stretávam našich bratov nájomcov, najprv nevedia, kto som, potom sa ale znovu zoznámime a mám pocit, že hudba je každou chvíľou hlučnejšia. Plážová promenáda sa začína podobať na tú bratislavskú Obchodnú v sobotu o pol druhej nad ránom, tu na Gili však nestoja žiadni strážcovia zákona. Ľudia tancujú na stoloch na pláži aj v baroch, nehybne tu stoja iba zapriahnuté poníky, ktoré svoje istotne bezsenné noci trávia „zaparkované“ na pláži. Vraj sú tu nádherné východy slnka, preto si neváham privstať. Menej nádherné zvyšky nočnej zábavy vidieť na každom kroku, dávam si pozor, aby som na pláži nestúpil do niečoho, čo nie je morská voda. Východ slnka fotí niekoľko ľudí spolu so mnou, podaktorí tu aj spali, oni ho uvidia až neskôr... Bujarú noc strieda dopoludňajšie leňošenie na ležadlách a vankúšoch. Ležím pod slnečníkom, pozerám na susedný kopcovitý Lombok a úplne ploché Gili Meno, čo by som kameňom dohodil, a v duchu si vyberám si Lombok... Pre prípad tsunami...