Je vaše vnútorné dieťa šťastné? Metóda „reparenting“ nás učí, ako ho nasýtiť.

Touto otázkou sa vo svete psychológie a terapie zaoberá metóda - tzv. „reparenting“, teda akési „rodičovanie“ samého seba. Vrátiť sa aj v dospelosti poctivo do tej fázy života, kde sme boli ukrátení o nejaké dôležité fázy – stavebné kamene vývoja dieťaťa. Väčšinou v prípade zranenia vnútorného dieťaťa  ide o také pojmy ako pocit bezpečia a pevného puta s niekým, dôvery, prijatia, podpory, vedomia si vlastnej hodnoty, jedinečnosti, identity, slobody učiť sa, rásť, robiť chyby.

Keď sa dieťaťu tieto vzácne veličiny nedostávajú a prirodzene v nich nevyrastá, dochádza k deformácii na rôznych úrovniach. Ako vyrastáme, máme problémy začleniť sa do kolektívu, budovať naozaj blízke a dôverné vzťahy (napriek tomu, že priam až chorobne túžime po blízkosti), poznávať a vyjadrovať svoje pocity, potreby, názory, trpíme pocitmi menejcennosti, nevieme vlastne, kto sme, načo sme vo svete, máme komunikačné aj emočné problémy...

V dospelosti sa to okrem iného prejavuje aj tým, že sme ako osoba plní hanby, viny, ale aj hnevu, trpkosti, frustrácie z toho, že sme niekde na ceste životom boli obratí a nemohli sme dorásť do skutočnej veľkosti, akú pre nás plánoval Boh. Keďže sme sami nedostali (neboli týmito emočnými a psychologickými stavebnými kameňmi vybudovaní, dostatočne nakŕmení a vyživení), tak ani nevieme slobodne a nezištne dávať.

Stále pociťujeme ten hlad z detstva po bazálnych veciach, a kompenzujeme si ho najrôznejšími nezdravými spôsobmi (toxické vzťahy, kde sme buď celkom podriadení, alebo naopak, stávame s diktátormi, závislosť na obdive a súhlase druhých, perfekcionizmus, workholizmus, nezdravá rebélia, strata akejkoľvek disciplíny, závislosti na alkohole, drogách, sexe...). A náš život stagnuje (v horšom prípade sa rúti po šikmej ploche strmo nadol), rovnaké problémy sa nám doňho vracajú ako bumerang, nemáme plnohodnotné vzťahy, nemáme radosť z roboty, naša tvorivosť je obmedzená, nevieme si plniť sny, nepoznáme v živote radosť a ľahkosť, cítime sa zle fyzicky, sme vyčerpaní a často unavení psychicky, emočne...

Mne sa prihodila diagnostika potreby začať sama seba „rodičovať“ zaujímavým spôsobom. V istej knihe, písanej ako terapeutický kurz som narazila na duchovnú úlohu: Predstavte si seba a pri vás Ježiša, ako sa vás pýta: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ (Lk 18,41). Zatvorte oči a vnímajte odpoveď – čo naozaj v tejto chvíli potrebujete (váš duch, duša, telo) od niekoho, zosobňujúceho absolútne čistú bezpodmienečnú lásku, kto vám môže poskytnúť naozaj všetko, čo potrebujete?...

Ja som sa vtedy v tom vnútornom obraze prekvapivo videla, ako som sa na Ježiša priam zúfalo zadrapila. Z celej sily som ho objala s odhodlaním, že ho nemôžem za žiadnu cenu pustiť, pretože ho veľmi potrebujem!
Potrebujem tak veľa vecí od neho – upokojenie, pohladenie, načerpanie síl, porozumenie, zastavenie, ticho... Všetky tieto veci predstavoval akýsi nádherný dom uprostred upokojujúcej prírody, kde som sa mohla uložiť do voňavých mäkučkých velikánskych perín a oddychovať v nich, bezstrestne a bezstarostne, koľko len chcem... Zaujímavé je, že tam bolo veľa rekvizít z detstva: kakao a napolitánky, ktoré som mala rada, kreslené rozprávky, ktoré mi rozveseľovali víkend, ešte aj tá vôňa a mäkkosť perín sa mi spájali s určitými momentami z prázdnin u babičky...
Ježiš bol v tej predstave stále so mnou. Cítila som pri ňom pohodu, teplo, bezpečie, podporu, bola som šťastná, že ma pozorne počúva, vníma každé moje slovo, pocit, a veľmi mu záleží na tom, čo cítim a čo potrebujem! Kto vlastne som...

Bol to pre mňa ohromujúci zážitok, ktorý je zároveň typickým príkladom toho, že vaša duša vám naliehavo hovorí, že potrebujete to, čomu sa hovorí metóda „reparenting“. Nezáleží na tom, koľko máte rokov - vaše vnútorné dieťa vás túžobne volá, aby ste sa vrátili, dali si čas, a začali mu dopriavať všetko to dôležité, čo sa niekde na ceste postrácalo. Počúvať sa. Chápať sa. Neodsudzovať sa. Uvoľniť sa. Prijať svoje pocity. Dopriať si pravidelne radosť (napolitánky a rozprávky!). Mať sny a rozpoznávať ich.

Vyložiť si nohy a začítať sa do dobrej knižky. Áno, aj to je reparenting! Naučiť a uistiť samého seba, že tu niekto pre neho vždy a za každých okolností bude. Minimálne ten, kto sa na neho ráno pozerá do zrkadla. Naučiť sa byť na svojej strane. Počúvať sa. Zaujímať o svoje potreby. Ale aj dávať si nové vzrušujúce ciele. Dodržať sám sebe slovo. Chrániť samého seba pred sebou. Pred svojimi deštrukčnými myšlienkami, pocitmi viny, hanby, nehodnosti. 

Mať so sebou súcit. Mať pochopenie pre našu vlastnú cestu. Na ktorej sme boli o niečo aj obratí. Niečo chýbalo. A my sme tí prví, ktorí sa máme naučiť dať si to. Aby sme našli to naše miesto pod slnkom, medzi ostatnými ľuďmi. Aby sme mohli nezištne dávať, žiariť pre druhých, byť tým svetlom...