Jeho básne síce vznikli v 19. storočí, ale zaujali aj v súčasnom rape

Samo Chalupka sa narodil 27. februára v roku 1812 a daná mu bola rodina, na ktorej čele stál evanjelický farár. Jeho brat je tiež známy, pretože bol prvým autorom veselohier. Zdá sa teda, že Boh talentom nešetril a nadelil tak hojne v domácnosti. Kým Samo bol revolucionár a nebál sa ničoho, jeho brat videl vykúpenie v smiechu. Tak sa to aspoň javí, keď sa zamyslí nad tým, čo tvoril - písal veselohry, ktorých cieľom bolo zosmiešniť zaostalosť malomešťanov a dal jasne najavo predsudok voči panšteniu sa.

Samo, ako je to už pri súrodencoch zvykom, mal vlastný spôsob boja a využíval ho tak prostredníctvom slov, ako aj záujmom o veci verejné.

Samo Chalupka

Bolo mu to súdené
Študoval všelikde, najskôr ho vyučoval otec, ktorý mal v rámci náboženského pôsobenia a učiteľskej profesie dostatok vedomostí, aby syna pripravil na ďalšiu úroveň múdrosti. Potom nasledovalo gymnázium, potom lýceum v Kežmarku, presunul sa aj do Rožňavy a od roku 1827 nasledoval svoj osud. Tým bolo lýceum v Bratislave, o tom som presvedčená, pretože tam dochádzalo k formovaniu inteligencie a vznietil sa oheň za krajinu. Prejavilo sa to na začiatku tak, že vznikla spoločnosť mládeže, ktorá hlbšie skúmala národnú literatúru.

Zranenie
V poľsku sa strhlo povstanie šľachty, ktoré bolo namierené voči cárskej nadvláde. Obďaleč neostal ani Samo, sám sa vydal do boja a vďaka tomu utrpel zranenie. Zážitok si zapamätal a preniesol do básne Všeslav, v ktorej hodnotil udalosť ako nešťastie, veď bojoval brat proti bratovi.

List
Zranenie ho nedostalo na dno, uzdravil sa a pokračoval v tom, čo považoval za dôležité. Všímal si dianie, a preto listom apeloval na Ľudovíta Štúra, aby sa vrátil na lýceum do Bratislavy a aby sa tak ďalej venovalo zápasu za milovaný ľud.

Ľudovít Štúr

Písal málo
Ak by sa mala porovnať kvantita jeho práce s tou, ktorú vyprodukovali ostatní členovia Štúrovského hnutia, tak Samo Chalupka písal oveľa menej. Navyše sa vedel na dlhšie odmlčať, ale nerobil tak preto, že by mu literárna činnosť nebola blízka. Naopak, jeho prvoradou túžbou bolo preniknúť medzi obyčajný aj neobyčajný ľud tak, aby prijal jeho poéziu a vnímal ju ako súčasť seba. Vo veršoch vášnivo presviedčal aj tú najnižšiu vrstvu, aby sa chopila šance a vyjadrila sa proti útlaku. Keďže bol pre vlasť taký horlivý, nevyhol sa ani sklamaniu. Nikdy však neprestal, a aj keď neskôr prevzal službu svojho zosnulého otca, až do smrti verne stál po boku národa. Preto si aj určil, aby mu bolo na hrobe vyryté dvojveršie z básne Branko.

A či sa mu podarilo naplniť svoj sen? Na to sa dá odpovedať len tak, že to, čo písal, nikdy nezapadne prachom. Každá generácia si bude musieť znovu a znovu pripomínať, že ľúbiť sa má nielen druhá bytosť, nielen obľúbená vec, ale aj Slovensko.

Potreba sa uvedomila aj v rape, a hoci je Chalupkova tvorba stará nejaké to storočie, nechýba jej iskra.