Keď je jeden z tých dní

Úspech vystriedal neúspech a to tak nečakane, že človek nestihol ani dvakrát zažmúriť oči.

Zo smiechu, ktorý bol navyše smelý, dokonca by sa dal označiť za výsmech, neostalo celkom nič. Na jeho miesto nastúpil studený strach a možno aj smútok.

Je to jeden z tých dní, keď človek upadá na duchu a prekážka za prekážkou mu je daná iba na to, aby s každou ďalšou ešte viac nálada i počiatočné presvedčenie klesali hlbšie a hlbšie.

Ak takáto situácia nastane, reakcia býva zväčša u väčšiny rovnaká. Nepripadá do úvahy nič, iba ak tvrdý spánok alebo aspoň polihovanie, pri ktorom sa myseľ uzatvorí pred akoukoľvek novou myšlienkou.

Čo urobiť, aby sa zem opäť točila v správnom rytme a aby tma nebola až taká hustá?

Odpoveď by mohla byť prekvapujúco jednoduchá. Možno sa stačí len postaviť.

Veľká výzva

Eliáš bol prorok, a nie len taký obyčajný. Mal úzke spojenie s Bohom a vedel sa k nemu modliť tak horlivo, že ak ho poprosil, na zem nepadla ani kvapka dažďa po obdobie troch rokov.

Povesť nemal ktovieakú, a najmä kráľ ho nemal v obľube. Veď komu by sa páčilo, ak by sa niekto pokúšal úplne zvrhnúť spôsob žitia, ktorý vyhovoval celému Izraelu? Eliáš kritizoval, že sa celá krajina dala na modlárstvo. Vytvorila si bôžikov, za ktorými sa hnala a v ich mene sa dopúšťala zla.

Eliáš posilnený odvahou, dal výzvu, aká sa neodmieta. Zhromaždil Izrael na vrchu a prehovoril k ľudu. Vraj nech sa konečne teda ukáže, kto je naozaj Boh. Či ten jediný, ktorého nasleduje on alebo ten vymyslený, v ktorého zasa veria oni.

Prikázal priniesť dvoch juncov a rozsekaných ich uložiť na drevo. Jeden bude patriť Eliášovi, druhý Izraelu. Oheň sa rozložiť nemá.

Rozhodujúca bude totiž modlitba. Prorok sa bude modliť k svojmu Bohu a krajina k tomu svojmu. Bohom bude ten, kto rozloží oheň.

Skúsil to najskôr Izrael a od rána do neskorého popoludnia vzýval jedného z bohov. Okolo oltára sa poskakovalo, vykrikovalo, ale ohňa nikde. Eliáš sa posmieval, určite ho hnalo čosi také príjemné ako pocit zadosťučinenia.

Keď bolo zrejmé, že sa neudeje nič, pristúpil on a ujal sa práce. Oltár bol vybudovaný, zviera položené. Chýbal už iba oheň. Eliáš sa krátko pomodlil a z neba zostúpil taký obrovský oheň, že pohltil i drevo, kameň i prach.

Ľud uznal, že pravdu mal Eliáš.

Bol to úspech. Bola to radosť a trochu aj zdanie neporaziteľnosti. Ak prekonal toto, čo by ho potom mohlo zdolať? Nie, také niečo neexistuje, čo by ho prinútilo skloniť hlavu.

Dosť už

V tom čase bola vysokopostavená istá žena, ktorá sa volala Ízebel. Tej sa vonkoncom nepozdávalo, čo Eliáš vykonal a z duše sa jej protivilo, ak niekto zosmiešňoval zástancov akéhosi boha Baala. Ízebel neváhala a k Eliášovi poslala odkaz. Z jeho obsahu bolo očividné, že bude robiť aj nemožné, aby mu vzala život.

Eliáš sa zľakol, posadil sa a od Boha si pýtal smrť.

Mal toho už dosť a strach ho ochromil natoľko, že jeho úmyslom bolo vzdať sa.

Kam sa podela tá predošlá smelosť? A kam sa rozpŕchlo to sebavedomie, vďaka ktorému sa protivníkom drzo vysmieval?
Nič nebolo ako predtým. Eliáš upadol na mysli, a tak si ľahol a zaspal. Boh k nemu síce priviedol anjela, ktorý ho tri razy zobudil a dával mu jesť, ale Eliáš opakovane líhal a spal. 

To bola reakcia človeka, pre ktorého nemalo nič zmysel, a preto sa nechcel hýbať dopredu.

Nie je koniec

Anjel, ktorý pravidelne Eliáša navštevoval, mu oznámil, že je najvyšší čas prestať spať. Pred ním je dlhá cesta a on by sa mal na ňu vydať čím skôr.

Ešte stále sklamaný Eliáš síce vstal a putoval, ale 40 dní a 40 nocí blúdil sám a bez vidiny zlepšenia. Napokon sa uchýlil do jaskyne, privolal ho tam strach z Ízebel.

A vtedy k nemu prehovoril Boh. Pýtal sa ho, čo tam robí. Prorokova odpoveď vyznieva trochu ako sťažnosť, trochu ako fňukanie. Príliš horlil za Boha a teraz ho hľadajú, aby ho usmrtili.

Boh mal pre neho jasný odkaz.

Choď! Vráť sa tou cestou, ktorou si sem prišiel. Pridal k tomu aj úlohu, Eliáš mal dať pomazanie novému kráľovi a aj mužovi, ktorý preberie jeho neľahké remeslo a bude prorokom.

Som si istá, že Eliáš sa mal vrátiť pre niečo konkrétne. Keď tou cestou išiel prvý raz, videl pred sebou iba žiaľ a ťahalo ho to k tomu, aby veril, že budúcnosť ho nijaká nečaká.

Keď ňou však kráčal druhý raz, nebolo to viac bezcieľne. Boh mu ukázal, že nie je koniec. Dal mu niečo, o čo sa mohol oprieť. Všimol si toho, kto ho nahradí, vídal krásu krajiny a už ho viac netrápila samota.

Akonáhle totiž človek prestane topiť sám seba v sebaľútosti a začne sa hýbať, spolu s ním sa pohne aj zdanlivo neriešiteľné. Každý uzol sa dá rozpliesť, ale iba vtedy, ak ruky vynaložia aktivitu.

Čokoľvek bolo včera, nie je dôvod ostávať v spánku alebo sa skrývať v jaskyni. Netreba robiť nič mimoriadne náročné. Stačí sa len pohnúť.