Všetko, čo v sebe dusíme, v nás nezostane naveky. Hnev, vina či sebaľútosť — ak sa im nepostavíme čelom, raz si samy nájdu cestu von. Niekedy vo chvíli, keď to najmenej čakáme, a vtedy, keď ide o všetko. Príbeh Karolíny, kráľa Dávida, vdovy i ochrnutého muža ukazuje, že Biblia už dávno poznala silu ukrytých emócií. A nám dnes pripomína, že to, čo neprehovoríme, nás môže ovládnuť.
Nie je našou úlohou teraz niekoho poúčať alebo používať dajaké psychologické výroky na podporenie pravdy. Lebo verte či nie, to, čo dnes hovoria odborníci, písalo sa už dávno v Biblii a my by sme dnes radi zdôraznili, že čo zostane vnútri a ticho tam drieme mesiace, ba možno až roky, jedného dňa vyjde von.
A bude to v rozhodujúcej chvíli. V takej, kedy naozaj záleží na našich činoch aj slovách. V takej, ktorá možno ovplyvní našu budúcnosť.
Karolína si to zažila na vlastnej koži, kým začala hútať, či aj v Biblii sú takéto situácie. Asi dva mesiace zažívala pomerne napäté chvíle s rodinou. Nehádali sa každý deň a ani sa nedá povedať, žeby tie hádky prekračovali hranice, lebo nikto nekričal, teda nie dajako strašne, nikto sa s nikým nepobil.
A predsa to tam bolo. Napätie. A pocit krivdy, ktorý si Karolína pestovala dlho najmä voči jednému členovi rodiny.
Normálne sa s ním zhovárala, ale po niekoľkých dňoch od uplynutia poslednej hádky, si všimla čosi zvláštne. Bavili sa zbežne, o denných záležitostiach v domácnosti a ona začala zvyšovať hlas. Aj dotyčný si to všimol a pýtal sa jej, čím ju nahneval.
Trápilo ju to, lebo nerada by si poškriabala vzťahy nedorozumeniami, a tak sa ponorila do svojho vnútra. Áno, bolo to tak. Hnev, čo nedala von hneď, sa vystupňoval a driemal v jej vnútri. Ukazoval svoje pazúry vtedy, keď potrebný a ani vítaný nebol.
Keby práve počas hádky čosi povedala, vyjadrila by svoje rozhorčenie či pocit krivdy, mohli si to vydiskutovať. Mohlo sa jej uľaviť. Ale ona si myslela, že ak by to urobila, nebolo by to správne. Lenže ešte nesprávnejšie bolo pestovať si hnev v sebe a dovoliť mu, aby vstupoval tam, kde byť nemal.
Nemusí to byť nutne len hnev. Môže to byť pokojne čosi iné. Vina napríklad, pocit sebaľútosti. Ktovie.
Kráľa Dávida raz urazili. Jeden muž, veľmi bohatý, mu odmietol prejaviť svoju pohostinnosť, a to i napriek tomu, že sa ešte za jeho pastierskych čias vždy k jeho družine správal nanajvýš láskavo. Teraz ho odmietli a Dávid vzbĺkol hnevom. Mal v pláne zabíjať a ničiť, mal v pláne pomstiť sa.
Až manželka toho boháča ho napokon zastavila a on sa tej hroznej veci nedopustil. Ako to však už býva, aj on si v srdci niesol krivdy z minulosti. Ak by jeho minulosť bola iná, sme presvedčení, že by až tak veľmi nevybuchol. Ak by ho kedysi nepotupovali a neurážali bratia, až tak by sa nenechal uniesť.
Krivda však narazila na iné krivdy a už to muselo vyjsť von.
V jeho prípade je pozitívne, že ho niekto zastavil. V našich príbehoch sa to však nie vždy stáva. Niekedy nás nikto nezastaví, aby sme v hneve, ktorý je v nás už dlho, nevyviedli chybu. Aby sme si nepozabíjali priateľstvá. A nezranili spomienky.
Potom tu máme vdovu. Prorok Eliáš u nej vykonal zázrak. Teda vykonal ho Boh, ale použil si na to proroka. V čase veľkej núdze práve ju zaopatril, keď už si myslela, že dá naposledy jesť synovi a sebe a potom pohynú od hladu. Zázrak však zapríčinil, že múka a ani olej sa v dome nemíňali a prorok tam pobudol. Tu sa stalo, že vdovin syn zomrel.
Eliáš sa hneď ponáhľal hore, aby sa na chlapca pozrel a modlil sa. Vdova však stihla prejaviť svoje emócie a pýtala sa, či ju Boh vari trestá za minulé hriechy. Ukázala sa vina v celej jej nahote. Koľko ju asi držala v srdci? Iste to boli roky.
Prichádza moment, kedy zabúda na to, čo Boh pre ňu vykonal, že sa o ňu postaral a tým jej prejavil svoju lásku. Tým ju uviedol do pravdy, že je milovaná, a nie nechcená. Ale ona to nevidí. Vina jej zastiera zrak. Nakoniec sa aj tu udeje zázrak a chlapec ožije.
Otázka však je, ak nejednáme s vinou, ako sa asi prejaví u nás, či vari aj nás ochudobní, aby sme videli dobré?
A napokon tu máme ochrnutého muža, ktorý na rovnakom mieste ležal 38 rokov. Ide k nemu Ježiš, ktorý uzdravuje a vyslobodzuje. Tam, kde muž ležal, nachádzal sa aj akýsi rybník, kde sa občas rozvírila Božou mocou voda, a keď tam vtedy vstúpil chorý, bol uzdravený. Takto mnohí chorí dostali zdravie. Mnohí sužovaní dostali pomoc.
Muž nie. Nikdy nič neurobil, aby sa k rybníku priblížil. Ježiš sa ho pýta, či chce byť zdravý, čím mu ponúka predel. Ako keby mu vravel, zabudni, čo bolo, môžeš byť zdravý. Ochrnutý ale odpovedá, že nemá nikoho, kto by ho k rybníku priviedol.
Nemá nikoho. Ľutuje sa. Možno si pospomínal na minulé odmietnutie. Možno mu mysľou prebehli iné situácie, kedy mu nikto nepomohol. Skoro by to bol zmeškal, ale Ježiš sa odradiť nenechá a uzdraví ho. Muž vstane a kráča.
Tá sebaľútosť však zaslepuje. Nedovidí ďalej ako do včerajška. Nevidí, čo môže byť dnes a už vôbec nie, čo môže prísť zajtra. Len včera a predvčerom. Len vtedy, keď bolo ublížené, keď zradili, keď prehliadli.
Ak sa so sebaľútosťou nejedná, príde a bude chcieť vziať budúce dary. Nesmieme jej to dovoliť. Vstaňme tak, ako vstal muž a poďme ďalej, preč od nej, lebo pravda je taká, že s ňou nás nič dobré nečaká.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies