Keď sa stretnú smrť a Vianoce alebo o tom, ako nám Boh nenakladá viac, než znesieme

Každému napadnú príklady

Napadnú nám príklady, hrozné a tragické, lebo ak sme to nezažili my, poznáme niekoho ďalšieho. Stretávame susedu, ktorá prišla o všetko, aj o kilá v dôsledku nešťastia. Videli sme dieťa, ktorému bolo ukradnuté detstvo a nevinnosť sa od neho odplazila, hoci by ho mala strážiť ešte dlhé roky. Čítali sme o dievčatách, ktoré boli využité a o chlapcoch, ktorých niekto zasa použil. Myseľ chce vedieť, kde je hranica, lebo nám sa občas zdá, že nie je, že bolesť nemá koniec. Ale potom sa stanú veci a tak akosi príde aj pochopenie. A keď nie úplné, tak čiastočné určite.

Smrť a Vianoce

Bola sobota, 16. decembra. Ešte osem dní a oslávia sa Vianoce. Petra odišla na návštevu k priateľovi, aby oslávili sviatky vopred a najmä spoločne, keďže štedrú večeru si dával každý so svojimi rodičmi. Bolo to pekné, vlastne viac ako to. Smiali sa, tešili. A odrazu, bez varovania, hoci áno, smrť si nikdy povolenie nepýta a ani nikoho nepripravuje, zistila, že jej strýko zomrel.

„Včera tu ešte bol a dnes ho niet,“ povzdychla si s plačom.

Plakala dlho, nielen nad strýkom, ale tak akosi prirodzene si spomenula na všetkých ostatných, ktorí zmizli a niet ich. Niektorých si uchmatla smrť, iných zrazil život na kolená a viac s ňou nekomunikovali. Vravela si, že svet je strašné miesto, plné biedy a prekvapení, ktoré nik nechce. Vravela si, že možno by bolo lepšie sa netešiť, lebo čo je z radosti, ak je taká pominuteľná, ak ju zomieranie razom zotrie.
Náhle ju prepadla únava, a tak sa rozhodla vrátiť sa domov. Rozladilo ju, že taxikár jej v telefóne pripadal akýsi čudný a len dúfala, že jazda bude prebiehať pokojne. Len čo auto zastavilo na mieste určenia, vystrčila ruku dopredu, aby vodičovi odovzdala peniaze.
On však pokrútil hlavou.

„Nie, to netreba. Nechcem,“ povedal.

Počula dobre? Sedela ako skamenená, ruka jej visela vo vzduchu. On sa usmial, a ako keby vycítil jej neistotu, dodal:

„To máte darček odo mňa k Vianociam.“

V tom okamihu u nej prevažovali dve myšlienky.
Po prbé, zahanbila sa, že taxikára pôvodne považovala za čudáka.
A po druhé, zalialo ju teplo, vychádzalo zo srdca, šírilo sa do tela a skrivilo jej tvár dojatím. Nie, nepochopila, prečo sa udialo, čo sa udialo, prečo nevinní zomierajú, prečo to a ono, ale vie, že na tom svete nie je až tak zle. Vie, že Boh dopúšťa, aby aj zlo vystrčilo pazúry, ale nedáva mu vyhrať. Zlo prehráva zakaždým, keď sa dokážeme usmiať, aj keď by sme najradšej plakali hodiny a hodiny. Prehráva, keď objímame, hoci nás zranili a donútili nás v noci bdieť. Zlo prehralo už dávno, keď sa narodil Boží syn. A prehráva, aj keď neznámy vykoná niečo láskavé. Koniec koncov, zlo nemá šancu tam, kde je Boh.