Kráľ Dávid, o ktorom rozpráva Biblia a ktorý sa nestráca ani vo víre dejín, dobýval mestá. Víťazil ako bojovník. Víťazil nad nepriateľmi. Krajina jeho vplyvom prosperovala a aj žien a detí mal veľa. Ale i tak, najlepšie je dívať sa na neho ako na muža vyvoleného Bohom. Lebo keď do jeho života nazrieme vďaka duchovnu, všeličo pochopíme.
Azda najznámejší príbeh, ktorý o ňom poznajú aj maličké deti, je o tom, ako porazil Goliáša. Lenže to nebolo len o tom, ako šiel a vyhral, hoci nemal rovnakú zbraň, ani rovnako udatný nebol. Šlo o to, že disponoval odvahou postaviť sa za správne veci.
Lebo Goliáš utláčal ľud. Zosmiešňoval Boha. A to predsa Dávid nesmel nechať len tak, čo ako si uvedomoval rozdiely medzi ním a bojovníkom.
Koľkokrát my mlčíme, keď by sme mali hovoriť? Koľko ráz sa naše ruky a nohy nehýbu, hoci situácia si to vyžaduje? Chce to odvahu. Ale nie hocjakú. Odvahu postaviť sa za dobré. Za Božie.
Dávid sa pri jednej príležitosti poriadne rozhneval. Dal pozdraviť istého muža, chcel, aby sa k nemu a jeho družine zachoval pekne a pohostinne, pričom sa odvolával na niekdajšie dobré vzťahy. Že Dávidovi pastieri kedysi bývali s jeho pastiermi a vždy to bolo pokojné, nikto nikomu nič nevzal a darilo sa im.
Muž sa však nezachoval tak, ako by si Dávid žiadal. Naopak, vyjadril svoje pohŕdanie. Urážal. Ponížil. Dávid sa teda rozhodol pomstiť krviprelievaním.
Vtom ale zasiahla mužova žena Abigail. Keď sa dozvedela o počínaní svojho manžela, vypravila sa na cestu k Dávidovi, aby mu ona sama preukázala láskavosť a obmäkčila jeho srdce. A tak, ako sa predtým rozhneval, prudko a okamžite, tak sa upokojil. Nezostal tvrdohlavý v urazenosti, ale sa rozhodol nechať to na Boha. Venovať sa vyšším záležitostiam. Rozhodol sa pre pokoj.
Azda najväčším zlyhaním v Dávidovom živote bolo cudzoložstvo a následná vražda. Zatúžil po žene, ktorá už bola vydatá. Vzal si ju, no predpokladal, že sa jeho skutok utají. Keď ale oťarchavela a na svet malo prísť jeho dieťa, striedal jedno škandalózne rozhodnutie za druhým. Najskôr dal z boja privolať jej manžela v domnienke, že keď sa zdrží doma, bude spať so ženou a otcovstvo potom nebude spochybnené. To sa nepodarilo, a tak sa uchýlil k ešte horšiemu kroku. Nechal muža zabiť.
Je to strašné. Priam hrôzostrašné. Človeka strasie pri pomyslení, že kráľ ako Dávid vykonal takúto podlosť. A predsa učinil pokánie. Predsa priznal hriech a oľutoval ho. Predsa sa nevzdal Boha a dostal milosť. Aké povzbudzujúce a nádej vlievajúce, že aj po zlyhaniach máme šancu. Že nemusíme zostať v prachu, obklopení chybami. Že nemusíme navždy spomínať, čoho sme sa dopustili, ale môžeme sa vydať za novými príbehmi. Novými dobrodružstvami. Novými dňami plnými Božieho zľutovania.
Dávid sa často ocital v situácii, keď nebolo jasné, čo má robiť. Keď nepriatelia prišli a urobili čosi zlé. Potreboval vedieť, či sa za nimi vypraviť do boja alebo nie. Nešiel však po radu k najmúdrejším v kraji. Nepýtal sa priateľov. Jednoducho sa pýtal Boha. Vedel totiž, že ak Boh nepožehná vstup do boja, potom len premárni čas, ale naopak, ak sám Boh povie áno, potom je víťazstvo jeho a každého, kto s ním pôjde.
Dávid mal svojho najlepšieho priateľa Jonatána. Bolo to zvláštne priateľstvo, lebo Jonatán bol syn kráľa Saula, ktorý vládol pred Dávidom. Saula, ktorý Dávida prenasledoval zo žiarlivosti a závisti. Saula, ktorý porušil Božie pokyny, a tak Boh oľutoval, že ho vôbec dosadil na kráľovský trón.
Keď už bolo jasné, že Dávid bude kráľom a že kým Saul žije, bude sa musieť pred ním šikovne skrývať, učinil dohodu s Jonatánom. Sľúbili si verné a večné priateľstvo. A ešte Dávid Jonatánovi sľúbil, že keď prevezme vládu, preukáže milosť jemu aj jeho potomstvu. Všetky svoje sľuby Dávid splnil. Nebral ich na ľahkú váhu. Nehľadal únik. Nechcel kompromisy. Zostal pevný vo svojich zásadách a čo raz vyriekol, na to nezabudol.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies