Milosť neobyčajného piatka: Toľko hriechov, minulosť plná prešľapov a jediný muž, čo to všetko napravil. Jeden jediný Ježiš

Pozrime sa na istých mužov, nie sú hrdinami, sú vedľajší, ale dôležití. Skutočne hrdinský je jeden, volá sa Ježiš a v jeden piatok vytrpel obrovské muky, trpel a krvácal, v bolestiach zomieral, aby zmazal minulosť nás všetkých.

Peter

Začnime Petrom, obyčajným rybárom. Muž ako sa patrí, zarába pre rodinu, snaží sa a aj v Boha verí. A potom spoznáva Ježiša, on ho vezme so sebou, sľubuje, že už viac nebude loviť ryby, ale že skôr uloví ľudí.

Ako to myslel, je spočiatku nejasné, ale Peter ho nasleduje, načúva mu, je s ním vo dne v noci, aj vtedy, keď sa vysokopostavení búria proti jeho učeniu.

„Budem trpieť, ale nebojte sa, na tretí deň budem vzkriesený,“ prezrádza Ježiš učeníkom, ale ani jeden z tých vyvolených dvanástich nerozumejú. Peter pri zmienke o jeho smrti krúti hlavou, horlivo sa háda a vyčíta mu, aby také reči nehovoril. Nesmie sa stať, aby Ježiš, ten, čo zachraňuje a koná zázraky, napokon zahynul.

Dni sa vlečú, a keď nastane piatok, Peter to vidí na vlastné oči. Ježiša skutočne odvážajú, popravujú ho. Mučia a vysmievajú sa.

„Ty ho poznáš?“ pýtajú sa Petra a on zapiera. Nikdy ho nevidel, nikdy s ním nebol. Dopustil sa velikého hriechu, až tri razy zaprel spojenie s mužom, ktorý zmenil celý jeho život, ale už je neskoro. Slová sú vyslovené, Peter horko plače.

Myslí si, že je všetkému koniec, bojí sa, že ďalšie dni sa budú skôr podobať peklu. Len z diaľky k nemu doliehajú spomienky na to, čo bolo. Ani len netušil, ako sa mýlil, lebo Ježiš s ním neskoncoval. Keď totiž zomieral na kríži, myslel na Petra, ponúkol mu nové srdce, nové nádeje. Piatok bol dňom milosti, a až vtedy, keď ju Peter vzal a privinul si ju k srdcu, mohol začať žiť ozajstné dobrodružstvá, stal sa kazateľom a len jediná jeho kázeň priviedla k Bohu 3000 ľudí. Aké neuveriteľné!

To však presne robí milosť, nepamätá sa na hriechy, usmieva sa a namiesto strachu vkladá odvahu. Namiesto tmy svetlo a do srdca píše jedno meno. Ježiš.

Pavol

Pavol bol nesmierne inteligentný. O Ježišovi počul, vtedy nebolo živej duše, ku ktorej by sa nedostala správa o nezvyčajnom človeku, išli za ním muži aj ženy, vzdelaní aj nevzdelaní.

Pavol sa im vysmieval, ba čo viac, znenávidel jeho stúpencov. On predsa študoval Písma, vari tí Židia načisto potratili rozum?

V mene svojho presvedčenia neváhal a vraždil, veriaci, ktorí Ježiša aj po ukrižovaní nazývali svojím pánom a tvrdili, že je spasiteľ, okúsili otupnú smrť. On sa prizeral, schvaľoval, sám sa staral o to, aby bola vykonaná spravodlivosť.

Až raz, keď by to nik nečakal, počas cesty sa mu prihovoril hlas bez tváre.

„Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ,“ oslovil ho a Pavol uveril. Stal sa z neho horliví kresťan, schopný a ochotný zvestovať správu o ukrižovaní a zmrtvychvstaní kdekoľvek a komukoľvek. Áno, ostatní z cirkvi sa ho báli, predtým vášnivo ohrozoval Boží ľud, teraz sa k nemu ešte vášnivejšie hlásil.

Ako je to možné a ako sa prihodí, že z človeka plného nenávisti je odrazu muž, čo píše Biblické texty a neváha pre Ježiša umierať? To všetko pre ten piatok, lebo keď Ježiš zomieral na kríži, v mysli si opakoval aj jeho meno.

Pavol, Pavol, Pavol...

V ten piatok sa láska ukázala tak ako nikdy predtým a s ňou prikráčala milosť. V milosti sa môže stať, že aj z najhoršieho vzíde kresťan, aj najtemnejšiu dušu môže navštíviť Božia ruka.

Milosť piatka, najväčšieho piatka v dejinách je stále platná, stále obrovská, stále pre každého. Hoc by sme v minulosti robili najhoršie z najhoršieho, hoc by sme boli svojimi zlými skutkami známi, hoc by sme ani sami neverili, že sa to dá, milosť zmýva hriechy. Na kríži sa krvou pokropil každý náš prešľap a teraz, áno, dnes a teraz, nemusíme vstávať so smutnou tvárou, lebo predsa milosť nám dovolila nadýchnuť sa. Milosť nám dovoľuje byť priateľmi Boha. Milosť nám dáva silu, ach, veľká je to zvesť, neobyčajný piatok a on. Ježiš.