Moc slova nie, časť druhá: Slovo nie oslobodzuje, prináša bližšie k Bohu aj k Jeho deťom

Samozrejme, nikto netvrdí, že teraz máme iba zamietať a nikdy neprikyvovať, ale nalejme si čistého vína, koľkokrát sme chceli vysloviť nie? Koľkokrát sa nám tislo na jazyk, ale čosi v mysli, také otravné, nás presviedčalo, že to predsa nesmieme, lebo čo by si o nás pomysleli. Možno by nás dokonca nemali radi.
 
Úplne obyčajný príbeh
 
Daniela zažívala príbeh, s ktorým by sme sa viacerí stotožnili. Bola taká, pre každého otvorená. Niektorí ju dokonca prezývali, že je ich bútľavou vŕbou. Niektorí jej vyvolávali a rozprávali o sebe, iba o sebe. Spýtali sa jej, medzi rečou, ako sa má, ale vlastne na odpoveď si nepočkali a stále pokračovali vo svojom monológu.
 
Lenže zachádzalo to priďaleko. Pracovala totiž v dvoch zamestnaniach a ako vášnivá čitateľka sa snažila večer si aj niečo prečítať, ale zo všetkého najviac sa usilovala utiekať k Bohu, keďže Jeho považovala za dôvod, prečo ráno vôbec má silu vstať z postele.
 
Opakovalo sa to neustále. Vstala, pracovala a pracovala. Rýchlo sa osprchovala, venovala sa svojmu priateľovi a večer, s tvárou uvoľnenou a aj usmiatou, si konečne naveľa sadla do kresla. Vzala si knihu, tak veľmi túžila uniknúť do inej reality, romantickejšej, krajšej. Ale vtom...
 
Telefón vyzváňal. Volala jej priateľka a telefonát trval asi 40 minút. Potom zasa volal ten aj onen, až napokon zistila, že čas pokročil, a ak chce byť zajtra v zamestnaní sústredená, bolo by lepšie si ísť ľahnúť. S čítaním nepokročila, ale utešovala sa tým, že bude víkend. V sobotu bude dlhšie v posteli a poleží si aj s knihou.
 
Znovu a zas
 
Viete, čo sa však prihodilo v sobotu, a nielen v jednu sobotu. Už o deviatej ráno jej zvonil telefón, lebo priateľka sa chcela rozprávať. Vo vnútri Daniela zažívala rozporuplné emócie. Jednak si uvedomovala, že priateľstvo je pre ňu dôležité, jednak jej zdravý rozum niečo šepkal. Tíško sa jej prihováral, že tá priateľka by v prvom rade mala sama od seba vedieť, že v takomto čase volať nemôže, veď predsa má vedomosť, že Daniela pracuje, a to veľmi tvrdo a je unavená. Tiež jej rozum pripomínal, že ona by sa podobne nesprávala, ale odolávala nutkaniu telefón nezdvihnúť. Lebo čo ak... Čo ak sa vzťah zničí, čo ak ju nebudú mať radi?
 
Týždne plynuli, Danielu trápila vyčerpanosť, až v modlitbe nabrala odvahu. Boh jej dal dostatočnú múdrosť na to, aby vzala veci do vlastných rúk. Aby nezdvíhala zakaždým, aby myslela aj na seba. Porozumela totiž, že ak bude seba zanedbávať, ovplyvní to jej vzťah s Bohom aj s ostatnými ľuďmi. Ani im nebude takou oporou, lebo jej dôjdu sily, ani v práci nebude takou zamestnankyňou, akou chce byť. A tak sa naučila povedať nie. Nie, nebude 24 hodín k dispozícii. Nie, nebude riešiť záležitosti iných na úkor svojho zdravia. Začala to praktizovať a zistila niečo úžasné. Tí, ktorí ju mali skutočne radi, na ňu nezanevreli len preto, že nie je vždy po ruke, naopak, chápali, že si potrebuje oddýchnuť. A tí druhí, ktorí sa hnevali, no Daniela usúdila, že asi si blízki neboli. Nie naozaj. Slovo nie má moc. Oslobodzuje, uzdravuje, ba prináša bližšie k Bohu aj Jeho deťom.