Myslíte si, že nepotrebujete Božiu ochranu? Viac sa ani mýliť nemôžete

To si myslela aj Martina. Cestovala do Anglicka, pričom šlo o krátku cestu. V sobotu ráno tam, v utorok skoro ráno zasa naspäť. Lietadla sa neobávala, lebo poznala ten dobre známy a opakovaný fakt, že letecká doprava je najbezpečnejšia. No a okrem lietania nevidela dôvod na obavu.

Na Druhý deň

Sobota prehrmela okolo nej dosť rýchlo, šialene rýchlym tempom. Tešila sa, hoci ju zmáhala únava a dlhé čakanie na ubytovanie.
 
Na druhý deň sa zobudila zavčasu. Boli asi štyri hodiny a nedalo sa jej viac zaspať. Rozhodla sa, že než navštívi tamojšiu cirkev, kde sa podľa plánov mala zúčastniť na bohoslužbách, strávi čas s Bohom. Poďakovala Mu za ochranu v lietadle, že všetko dobre dopadlo. Hovorila Mu, že ide na bohoslužbu, hoci si uvedomovala, že On to predsa dobre vie, ale chcela sa Mu zdôverovať.
 
Prosila Ho, aby mali pekný deň a viete, také tie veci. Nič zvláštne.
 
Neprosila za ochranu, lebo si nemyslela, že je na to dôvod. Lenže v ten večer sa akurát čosi stalo. Spadla zo schodov, strmých a širokých a to tak, že sa skotúľala zvrchu až naspodok. Nebola schopná najskôr vstať, krútila sa jej hlava. Cítila bolesť v kolene a zmáhalo ju na vracanie.
 
Trvalo dlhšie, kým znovu vstala a najskôr sa zdalo, že je pádom najviac zasiahnuté koleno.
 
„To je milosť od Boha,“ opakovali všetci. Ona nerozumela, o čom vravia. Až keď sa jej to všetko uležalo v hlave, potom naplno pochopila význam slov. Lebo pri takom páde zo schodov sa mohlo stať všetko. Aj to, že tu už nemusela byť.
 
Ukázalo sa, že koleno je len udreté. Zlomil sa jej prst na pravej nohe, a tak jej dali na Slovensku sadru a poučili ju, čo ju v najbližších šiestich týždňoch čaká.
 
A ona si opakuje dve veci:
Po prvé, že naozaj je Boh milostivý, lebo ju neuveriteľne ochránil. Hlava nepoškodená. Ruka nepoškodená.
A po druhé, už nič nechce podceňovať. Nech ideme hocikam, potrebujeme, nech nás sprevádza Božia ruka. Lebo ak nie sme v Jeho ruke, sme načisto stratení.