Dielňa bola zamknutá, ešte zopár hodín ju majster nemal v úmysle otvoriť. Chcel si pospať a trochu času, aspoň omrvinku, stráviť s manželkou a deťmi. Jednak ho viedla láska, jednak sa bál ženinho hnevu, lebo vedel, koľko výčitiek by sa mu znieslo na šiju, keby sa nesnažil bývať častejšie s rodinou.
Nikto sa neodvážil nakuknúť do dielne, nikoho nezaujímalo, ako v nej hučí ticho. Tak si aspoň namýšľal každý okoloidúci, stačilo žmurknúť na zatvorené dvere a okná a nesprávny úsudok bol razom v mysli.
Nástroje
Ako inak, zamknuté v nej boli nástroje, ktoré majster veľmi potreboval, nezaobišiel by sa ani bez jedného z nich.
Kladivo, pílka... Bolo ich tam veľa a všetci medzi sebou viedli dosť nepríjemnú hádku.
„Ak dovolíte,“ ozval sa jeden znich dosť namosúrene, „je najvyšší čas, aby to niekto povedal nahlas. Kladivo by malo odísť, narobí toľko hluku, až mi je z toho nepríjemne.“
Kladivo nenechalo bez povšimnutia tvrdú kritiku a bez potreby brániť svoju dôležitosť, prehovorilo rovnako neochvejne.
„V poriadku, odídem. Ale musí so mnou teda odísť aj nebožiec, je totiž taký nepatrný, že neurobí nijaký dojem.“
V zhromaždení sa ozval šum, trma-vrma by nastala, keby sa o slovo neprihlásil, a to dosť viditeľne, zmieňovaný nebožiec.
„Nemám nič proti. Odídem hoc aj teraz, ale bude so mnou musieť dielňu opustiť aj skrutkovač. Môžete ho totiž točiť z miesta na miesto, ale nič ďalšie s ním nezmôžete.“
Skrutkovač zasa vzniesol námietku voči inému, vraj nech skončí aj hoblík, pretože je povrchný a ani zďaleka nepracuje do hĺbky. Nuž a hoblík mal čosi proti pravítku, ktoré meria podľa seba a pravítko dosť drsne pohanilo brúsny papier, lebo škriabe a škriabe.
Majster
Hádka by bola možno pokračovala až doteraz, ale dvere sa otvorili. Do dielne vstúpil odpočinutý a usmiaty majster, ktorý nič netušil o zvadách, čo medzi sebou len pred chvíľou mali jeho milované nástroje.
„No tak poďte,“ povedal sám pre seba a začal pracovať. Nepoužitý nebol žiadny nástroj, veru sa všetky do jedného zišli. A keď robota utekala a utekala, až sa chýlila ku koncu, vzniklo čosi nádherné, čo by viacerí závideli.
Majster sa usmial, spokojne sa oprášil, poutieral a zasa raz zamkol, aby uľahol na odpočinok vo svojej posteli.
Pochopenie
Keď bolo jasné, že majster sa nevráti, nástroje sa opäť rozrečnili.
„Pochopila som,“ povedala pílka, „že každý z nás je dôležitý. Len nech nikto nikam nejde, potrebujeme sa navzájom.“
A tak je to i s nami, ľuďmi, ktorí stále chceme, čo nemáme.
Boli nám nadelené všelijaké dary, veru od výmyslu sveta.
Jeden lieči, zatiaľ čo druhý učí. Tretí spieva, zatiaľ čo štvrtý rukami splieta krásne diela.
Možno sa zdá, že sa bez vlastného talentu zaobídeme a že ho ani svet nijako zvlášť nepotrebuje. Spomeňme si ale na najväčšieho majstra, na Boha, v Jeho dlaniach sa tvorí veľkolepo.
Boh rozsvecuje každú hviezdu, aby rozjasnila oblohu. Boh ráta s človekom, aby spríjemnil žitie.
Drží vo svojej moci kladivá, pílky, kvety aj srdcia.
Mohlo by vás zaujímať: Čelíte nevyriešiteľnému problému? Táto žena si to myslela tiež, ale Boh vykonal nemožné!
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies