V momentálnej situácii, je už priam trendom kritizovať vládu za jej rozhodnutia a taktiež zdravotníkov a dobrovoľníkov, ktorí v overaloch trávia niekedy aj 16 hodín. Nemali by sme radšej prejaviť vďaku?
Dnešným dňom končí súčasné skríningové testovanie. Ľudia sa rozdelili na podporovateľov a nepodporovateľov testovania. Medzi nepodporovateľmi sú aktívni i pasívni ľudia. Samozrejme tí aktívni vedia slovami riadne ublížiť, bez toho, aby sa zamysleli nad mravčou prácou zdravotníkov, dobrovoľníkov i vojenských ozbrojených síl, ktorí majú mnohokrát vlastné rodiny a záujmy, ale na istý čas ich odložili bokom, pretože treba pomôcť. Možno máme dojem, že sa nás to netýka, ale ak sa nás to teda netýka, prečo neustále kritizujeme?
Na opačnom póle sa nachádza obrovský počet zdravotníkov a dobrovoľníkov, ktorí nemajú pocit, že sa ich to netýka. Ak by tu neboli, zdravotnícky systém by určite skolaboval.
Možno nám pripadá ako úplná samozrejmosť, že na odberných miestach behá niekto zakuklený v overale a špára sa nám v nose, ba možno nás dokonca pohoršilo, že sme tam museli ísť a čakať. Ale zamysleli sme sa nad tým, aká je to ťažká práca?
Vyspovedala som pár zdravotníkov a dobrovoľníkov, aby som sa aspoň trochu priblížila k ich pocitom.
Vybrala som dva paradoxy. Odberné miesto v Bratislave a odberné miesto v Brezovej pod Bradlom. V oboch prípadoch testovanie zvládli. I napriek nedostatku personálu. Vynašli sa. V Bratislave dokonca pomáhal i mladý muž z Poľska. Neopúšťala ich dobrá nálada, čo niektorých „nepodporovateľov“ samozrejme podnietilo ku konšpiráciám o tom, či je to
„testovanie alebo párty“, vyjadril skúsenosť jeden z dobrovoľníkov. Bola to však až taká úžasná párty? Byť 12, niekedy 16 hodín obalení v overaloch, a nemôcť vykonať základné životné potreby?
V Brezovej pod Bradlom som vyspovedala dobrovoľnú zdravotníčku Beatku, ktorá o celej akcii rozprávala s nadšením a pekne, hoci má vlastnú rodinu a zamestnanie. Testovanie podľa nej prebehlo bezproblémovo. Zapojila sa do tejto akcie dobrovoľne, neľutuje a je ochotná zapojiť sa znova, ak to bude potrebné. Na otázku, či by niečo chcela odkázať ľuďom a hlavne „nepodporovateľom“, odpovedala docela rázne a vyzvala ich, aby si to prišli vyskúšať. Nedá mi nespomenúť, že sa našlo i veľa ľudí, ktorí zdravotníkom ďakovali a nosili im koláče. Medzi nimi bola i Beatkina sestra Inka.
„Nech si to tam idú vyskúšať! Za ušami mám také otlaky... Nech sa páči, môžu ísť! Každému to prajem, nech si to každý vyskúša. Bola som tam dobrovoľne a neľutujem. Ak sa bude ďalej testovať, znova pôjdem!“
Na otázku, či vníma celoplošné testovanie ako riešenie sa vyjadrila, že riešenie vidí skôr v celoplošnom očkovaní. Ona sama, už ako zdravotníčka z prvej línie, zaočkovaná je.
„Nemala som vedľajšie účinky, bolo to úplne bez problémov, trocha ma bolela ruka, ako normálne po očkovaní, tak ako bolieva nožička deti, keď sú očkované,“ okomentovala priebeh svojho očkovania.
A aké bolo byť takú dlhú dobu v overale?
„Nemôžeš dýchať, zahmlievajú sa ti okuliare, nemôžeš ísť na záchod, nemôžeš sa napiť. Riadna sranda! Ale ja som to brala tak, že som na tom nebola až tak zle, ako baby ktoré sú v nemocnici v overale 12 hodín a musia ešte aj fyzicky ťažko pracovať s pacientmi. Toto je jediné, čo môžem pre tých ľudí urobiť,“ vyjadrila pocity Bea.
V Brezovej pod Bradlom sa nechala otestovať takmer polovica tamojšieho obyvateľstva.
Ďalší malý prieskum som urobila v Bratislave
V Bratislave pomáhalo naozaj veľa dobrovoľníkov. Medzi nich patrí i Lucia, matka štyroch detí, spoluzakladateľka občianskeho združenia InkluCiTy a projektu Zavretá škola.
Určite je skvelým príkladom pre svoje deti.
Prečo sa rozhodli dobrovoľne pomáhať na celoplošnom testovaní?
„Od začiatku vypuknutia koronakrízy sa snažím iniciatívne pomáhať pri zmysluplných veciach. Na pomoc pri organizovaní skríningoveho testovania v Petržalke ma zavolal kamarát z Dobrovoľnej civilnej ochrany. Prišlo mi to veľmi užitočné zúčastniť sa celého procesu a zistiť ako to celé organizačne funguje, eventuálne čo by sa dalo do budúcnosti vylepšiť. Ako Petržalčanka viem navrhnúť i zlepšenie. Teší ma, že sme tu skvelá partia a vzájomne sa zastupujeme, keď niečo treba. Takisto ľudia, ktorí sa idú otestovať, sú milí," vyjadrila pocity Eliška Horsáková.
„Ja stále dobrovoľníčim, už od roku 2004., kedy ma zachytila India (Sestry Matky Terezy) a založili sme OZ Cesta domov. Teraz nebola možnosť vycestovať do Indie, tak pomáham cez Dobrovoľnú civilnú ochranu,” odpovedal Martin Halčák, Jezuita.
„Chcel som prispeť svojou časťou a priložit ruku k dielu. Som rád, že som mohol urobiť tento proces testovania zase o niečo jednoduchším pre mojich kolegov aj pre ľudí, ktorí sa prišli otestovať,“ odôvodnil dobrovoľnú prácu Michal, študent chémie.
„Dobrovoľničím preto, lebo chcem pomáhať druhým a veľmi rád trávim čas s ľuďmi z DCO a veľmi ma to baví a najlepšie na tom je, že to nikdy nie je tá istá činnosť, vždy je to niečo nové na iných miestach, iné podmienky, noví ľudia a to je na tom super. Som veľmi rád a vďačný, že môžem byť súčasťou DCO,“ povedal Marek Salinka.
Na margo jeho odpovede napíšem pár viet o DCO. Viete čo to je? Je to Dobrovoľná civilná ochrana. „Vznikli sme z myšlienky pomáhať ľuďom v núdzi. Postupne sa táto myšlienka stávala skutočnosťou, až sme v roku 2018 vznikli registráciou v registri občianskych združení Ministerstva Vnútra SR. Naši členovia sú dobrovoľníci, hasiči, zdravotníci, ale aj bežní pracujúci ľudia, študenti. Dvere k nám majú otvorené ľudia čo chcú nezištne pomáhať iným, keď je treba. Vykonávame rôzne činnosti, medzi ktoré patrí najmä pomoc pri pátraní po nezvestných osobách, pri likvidácii následkov živelných pohrôm. Nedávno prešlo naše združenie zmenou názvu z pôvodného Dobrovoľná záchranná brigáda civilná ochrana na nový Dobrovoľná civilná ochrana,“ vysvetľujú na svojom webe.
Podarilo sa im získať poverenie okresných úradov v Senici a Skalici v rámci odboru krízového riadenia na vytvorenie jednotiek civilnej ochrany, vďaka čomu sa stali oficiálne štátom poverenou organizáciou a okrem iného, pomáhajú zháňať dobrovoľníkov do nemocnic.
Na záver som si nechala vyjadrenie Michala, ktorý prišiel, na základe objednávky Igora Matoviča, vďaka ktorému prišlo pomôcť 211 poľských zdravotníkov.
„Pricestoval som na Slovensko pomôcť pri robení výterov, pretože ako zdravotník chcem pomáhať ľuďom a rád získavam nové skúsenosti vo svojej práci,“ vyjadril entuziazmus i tento zdravotník.
Mali by sme byť vďační a nestrácať čas kritizovaním.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies