Neuveriteľné priznanie! Kazateľ tvrdí, že na neho prehovoril mravec

Max, teda brat usilovného žiaka, ktorý bral svoju povinnosť nanajvýš zodpovedne, si tiež malé tvory obľúbil a často im venoval dlhší pohľad. Zdalo sa mu, a to celkom oprávnene, že v porovnaní s mravcom je čosi ako kráľ.

Mohol všetko
Veď stačí len pomyslieť, aký rozličný spôsob života smel vďaka narodeniu sa do ľudského tela viesť. Mohol si vziať bicykel a premávať sa hore-dolu ako dajaký dobrodruh. Mohol si z peňaženky vytiahnuť bankovky, a keď dostal chuť, kúpiť si sladkú či slanú pochutinu. Mohol sa zaujímať o dievčatá a ukradnúť si zopár bozkov. Ale mravec, ten mal a stále má veľmi obmedzené možnosti. Hýbe sa sem a tam, ale nič vzrušujúce nestvára.

Rozhovor
Bol večer ako každý predtým, keď sa Max posadil za písací stôl a dal sa do plnenia prác, ktoré mu učiteľka v škole dala na starosť. Mravčia farma bola na dosah, ale vo chvíli sústredenia si ju pramálo všímal. Bol predsa čestný a rád by splnil, čo treba, aby sa opäť ponoril do zábavy.
„Hej, Max," z ničoho nič sa mu prihovoril mravec. Max pozdvihol hlavu a v nemom úžase zistil, že si ho na rozhovor vybral najnepatrnejší z celej farmy. „Čo chceš?" odpovedal otrávene. „Ak ma urobíš kráľom nad všetkými, darujem ti túto špinu," ponúkol sa mravec a zrejme predpokladal, že jeho návrh je vskutku veľkorysý. Možno si dokonca myslel, že Max sa s dojatím vrhne na kolená a bude ďakovať za láskavosť. On však iba nezúčastnene pokrútil hlavou a zamietavo odpovedal, že o nijakú špinu nestojí. „No dobre," nevzdával sa mravec, „špinu teda nechceš. Tak ti dám túto omrvinku chleba. Čo povieš?" Max sa samoľúbo usmial. „Nerád ti to vravím, ale tá omrvinka je v skutočnosti moja. Nemáš nič, čo by si mi mohol dať," poučil ho a nasmeroval k uvedomeniu,  že akákoľvek ďalšia snaha je márna.

Možno vás zaujme: Toxické vzťahy: Keď žiarlivosť zabíja

Boh
Pravdepodobne je každému jasné, že nič také sa neodohralo. Mravce rozprávať nevedia a ak by aj vedeli, nuž, ktovie, čo by natárali. Max ako kazateľ, ktorý v súčasnosti zveľaďuje dar, čo mu Boh vložil, iba zábavne a pre niekoho zvláštne demonštroval jednu závažnú skutočnosť. Človek je ako mravec. Veľkosťou, múdrosťou, ničovatým nič, nie je rovný Bohu, a napriek tomu si namýšľa, že On, stvoriteľ a vládca, je azda odkázaný na podplácanie. "Ak ma vypočuješ a zabezpečíš mi úspech, budem lepší. Ak mi dáš, o čo ťa žiadam, budem pracovať pre charitu. Ak urobíš, čo chcem, potom ja..." Niežeby Boh nekonal zázrak, to nech sa nikto nemýli. Avšak ak ho urobí, nie preto, že by mal ľudský jedinec čo hodnotné dať na výmenu. Ak aj vlastníme, ak v niečom vynikáme, ak sme schopní súcitu či dokážeme nezištne pomáhať, aj tak je to vždy Jeho zásluha. On nezávisí od nás, naopak, to my sme celkom bezradní bez Neho.