Neznesiteľné ticho Bielej soboty: Tri veci, ktoré môžeme robiť, keď nás ochromí bolesť a keď sa zdá, že aj Boh akosi mlčí

V Izraeli snáď nebýval ani jeden jediný, kto by aspoň v zopár vetách nezačul príbeh o Ježišovi. Zdalo sa, že vzniká legenda, akej už dávno nebolo a ľudia sa možno i obávali, že ďalšia zaujímavosť sa v spoločnosti nedostaví.

Zatvorení

Ježišovi nasledovatelia okúsili nočnú moru, tá ich však bola ešte horšia, lebo keď svitlo ráno, neskončila sa, pokračovala, stále rovnako hmatateľná a hustá ako dym.

„Je mŕtvy, naozaj je mŕtvy,“ predniesol počas dňa stále niekto iný, ako keby sa dohodli, že sa budú v pravde uisťovať. Nebolo to príjemné opakovať, ešte nepríjemnejšie bolo znovu si to pripomínať, ale ak by to nerobili, zadusilo by ich ohromujúce ticho.

Všetko stíchlo, aj počasie, aj sváry, ale najväčšia galiba spočívala vo vedomí, že tichý je z ničoho nič i Boh. A tak ostávali učeníci zatvorení v miestnosti, trasúci sa od strachu a tápajúci v neistotách. Ani sa len neodvážili dúfať, že bude lepšie, a ak by aj podobná myšlienka sadla na myseľ, odplašili by ju protiargumentom, že ak sa naozaj raz vyjasní, iste nie v najbližšom období.

Keď je ticho

Našťastie, ako vieme, pravdepodobne všetci a zistili to i učeníci a iní stúpenci Ježiša, smrť posledné slovo nenapísala a sobota neznačila koniec, naopak, bola len akousi prípravou na veľkoleposť nedele.

Okrem nadšenia, že koniec napravil nenapraviteľné, si však smieme osvojiť i nejaké naučenie, lebo ani nám sa nevyhýba ticho, aj my čelíme situáciám, keď nám okolnosti nahovoria, že Boh zabudol a že sobota bude trvať azda aj navždy.

Pokiaľ sa teda čosi také udeje, hoc dúfam, že nie, majme na pamäti, okrem iného, i tri veci, čo sa dajú robiť v ničote.

Po prvé, nepodliehať strachu. Učeníci sa báli, och a ešte ako sa strachovali! Z logického hľadiska sa im to vyčítať nemôže, boli svedkami krvavých udalostí plných sklamania. Pohľad viery však tvrdí, že aj keby sme kráčali údolím temnej smrti, báť sa nemusíme, lebo Boh je s nami. Stojí nám po pravici, a to aj vtedy, keď mlčí alebo ho len nepočujeme. Aj vtedy, keď nič necítime. Aj vtedy, keď toho cítime priveľa. Navyše strach ešte nikomu v ničom neprispel, nezmiernil dôsledky utrpenia.

Po druhé, pokračovať v žití. Učeníci sa dobrovoľne izolovali, pozamykali a tvárili sa, ako keby ani neexistovali. Keby v rovnakom stave zotrvali aj v nasledujúce ráno, unikol by im najväčší zázrak, ušlo by im slávne zmŕtvychvstanie Spasiteľa a Záchrancu. Pokračujme v prácach, v zdvíhaní telefonátov, v utieraní prachu, v jedení obedov i čokolád a uprostred všednosti potom Boh zasiahne a oslepí nás niečím úžasným.

Po tretie, pamätajme, že kým nám v pľúcach slúži dych, nič nie je ani skončené, ani stratené. Učeníci najviac trpeli, lebo ukrižovanie považovali za konečné, ale Boh im pripravil ešte lepší príbeh, lepší než kedy videli a zažili, hoci sa zúčastnili na viacerých neuveriteľnostiach. Veď boli s Ježišom, keď utíšil more, boli aj pri uzdraveniach a rozmnožení chleba a rýb.

My rovnako v sebe uchovávame spomienky, ktoré nám pripadajú neprekonateľné, ale pravdou je, že Boží sen o našej budúcnosti je ďaleko lepší, než si dokážeme predstaviť. Držme Ho za ruku, nechajme Ho byť sprievodcom, počkajme si na nedeľu. Lebo ona iste príde, skôr alebo neskôr, ale príde.

Prečítajte si tiež: Prekvapenie Veľkého piatka: Deň, keď sa osamelosť, smrť a hriech sklonili pred najväčšou láskou