„Ľudia sú ako topánky. Môžu byť akokoľvek krásne, ale až keď si ich obuješ, zistíš, či sú aj dobré. Sú rôzne. Lakované, kožené, dlhé i krátke. Každé z nich potrebuješ na určitý čas. Nikdy nie navždy. Aj ľudia sú takí. Vyzerajú krásne, ale až keď sa s nimi vyberieš na životnú cestu, uvidíš, či ti naozaj sedia. Niektorí pri tebe zostanú dlhšie, iných musíš vypudiť hneď. Niečo ti dajú, zohrejú ťa počas zimy alebo ochránia pred dažďom."
Vytvoriť si puto nie je vôbec ťažké. Občas stačí iba minúta, aby sa človek v prítomnosti niekoho ďalšieho zbavil ostražitosti, niekedy je potrebná iba hodina, aby sa myseľ sústredila na jeden objekt a opakovane sa k nemu vracala. Čím ľahší je ale začiatok, tým bolestnejší je koniec. Ktovie, ako je možné, že kým predtým bol niekto taký blízky, neskôr sa vzdialil viac ako cudzinec. Aj preto sa jeden ľudský život neraz podobá na dlhotrvajúcu cestu vlakom, počas ktorej jednostaj niekto vystupuje.To najlepšie, čo človek môže urobiť, je otočiť stranu a hľadieť na to, čo je dosiahnuteľné. Neodporúča sa stranu násilne vytrhnúť, akoby tam vôbec nebola, ani ju za každú cenu udržať neotočenú. Jednoducho to len nechať tak a vypraviť sa do boja.
Preskúšanie
Žil raz muž, ktorý sa volal Gideon. Boh si ho v Izraeli vyhliadol, aby ho postavil na čelo boja proti nepriateľovi. Izraeliti boli totiž dlho sužovaní Midjáncami a ľud nešťastne vzdychal, tak veľmi trpel pod nadvládou iného národa.
Gideon teda vzal bojaschopných mužov a veru nebolo ich málo. Avšak v tábore k nemu Boh prehovoril a prikázal mu, aby mužov preskúšal.
Gideon teda dal jednoduchú úlohu. Kto sa bojí a trasie, nech sa vráti domov. A vrátilo sa ich odtiaľ viac ako dosť.
Kto si kľakne
S Gideonom po boku ostávalo desaťtisíc bojovníkov. Aj to sa však zdalo Bohu akosi príliš, a tak vymyslel druhú skúšku. Gideón s osadenstvom zostúpili dolu k vode, mali sa len osviežiť a osušiť si hrdlá. Bez toho, aby sa muži vopred dohadovali, sa pri takej činnosti ako je pitie, rozdelili na dve skupiny. Prvá si pri naberaní vody kľakla, kým tá druhá len brala vodu do úst a chlípala. Boh sa rozhodol, že do boja sa má vydať tá druhá skupina, ktorá sa skladala iba z tristo členov. Prostredníctvom nich si zaumienil zvíťaziť a aj sa to podarilo.
To nie preto
Muži, ktorí sa napokon vrátili z tábora bez toho, aby čo i len raz dvihli meč proti nepriateľovi, boli rovnako schopní boja ako tí, ktorí vytrvali do konca. Nechýbala im udatnosť, možno mali dokonca lepšiu taktiku ako tí druhí. Problém bol iba v tom, že tento boj im nepatril. Ak ale nie je bojovník vhodný do jedného boja, neznamená to, že boj sa nemá konať. Ak niekto nie je vhodný do jedného vzťahu, neznamená to, že nemá vytvoriť iný. Je veľa takých, ktorí prekonávajú skúšku za skúškou, zo zlomených vzťahov, ktoré vedú všelikam, len nie do cieľa, si odkladajú na kúsky zlomené srdcia. Deje sa to zo strachu a z vedomia, že strata bude veľká. Avšak nijaká strata nebolí tak, ako keď sa premrhá Bohom starostlivo vymeraný čas. Víťazstvo je ale na dosah a má sa uskutočniť prostredníctvom štyroch očí, vzájomne prepletených prstov a duší, ktoré sa spoja tak, ako im je to určené.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies