Niečo o hanbe

Ak človeka trápi hanba, zvyčajne ju sprevádza aj jedno jediné (ľútosťou naplnené) slovo. 

Keby.

Keby som to nepovedal, keby som tam len nešiel, keby som vopred premýšľal, všetko by mohlo byť inak.

Hanbu si predstavujem ako čosi, čo mení veľkosť v závislosti od situácie. Občas je taká maličká, že by sa vošla pod kratučký necht a sotva si ju ktosi všimne. Horšie je to však uprostred iného času, v ktorom je obrovská, takmer ako obor, vysmieva sa, cerí zubiská a má dokonca takú moc, že človek sa pod jej pohľadom zmenšuje a zmenšuje, až kým sa v nej nestratí.

Tri druhy hanby
Existuje hanba trojakého druhu, pričom miera toho, aká nebezpečná je, je závislá na voľbe človeka. On sám ju pozýva, cíti sa ňou tak veľmi oslabený a neuvedomuje si, že jedno jeho rozhodnutie ju môže naveky vyhnať zo srdca.

1. Hanba za niečo
Zväčša je krátkodobá, jej trvanie sa obmedzuje na niekoľko minút, niekedy aj niekoľko hodín. Prejavuje sa zapýrenými lícami a túžbou urýchliť čas, aby to, čo je zahanbujúce, čo najskôr pominulo.

2. Hanba za seba
Rodí sa vďaka nesprávnemu konaniu a následok, žiaľ, občas pretrvá až do posledného dychu. Je to taká hanba, ktorá úplne mení pohľad, pretože oči sa sústreďujú iba na minulosť, zriedka vidia budúcnosť. A ak aj predsa rátajú so zajtrajškom, pocit dávneho zlyhania nedovolí uskutočniť ani ten najmenší a najzákladnejší plán.

3. Hanba za niekoho iného
Jej pôvodcom je pýcha. Presadzuje sa v myšlienke, prechádza do urážlivej vety, až nakoniec vyvrcholí v odsúdení. Ako verný druh ju sprevádzajú pre ňu typické frázy.

Niečo také by som ja nikdy neurobil.

Ako len mohol?

Mal by sa nad sebou zamyslieť.

To je teda odporné!

Pod každým vyhlásením tíško čupí presvedčenie a dosiaľ nevypovedaná vďaka - chvalabohu, že nie som ako on.

Ježiš sa nehanbil
Do blízkosti Ježiša prichádzal všelikto. Zdržiavala sa pri ňom prostitútka a cudzoložnica, colník, jedinec trpiaci malomocenstvom, kadejaký hriešnik.

Istý muž sa nevydržal len tak nečinne prizerať a priamo ho obvinil z toho, že on, ktorý sa vyhlasuje za Božieho syna, sadá za stôl s takými, čo ich spoločnosť vyvrhla na okraj.

Ježiš sa však nenechal nijako spochybňovať, ani diktovať si, koho pustí do otvorenej náruče. Vyjadril sa, že spoločnosť ich možno poslala kadeľahšie a neskúmala príčinu stavu ich duší, ale on sa vzdal neba práve kvôli nim. To, čo svet neprijal a ponížil na zahanbujúce, On prišiel zachrániť. Tým zbavil hriešnika akéhokoľvek potupenia.

Dobrá správa pre človeka
Boh:
sa za teba nehanbí,
sa na teba nehnevá,
nie je z teba sklamaný,
ťa nikdy nenechá samého.

Boh ťa totiž bezpodmienečne miluje. Tam, kde je plnosť lásky, nie je ani maličká škáročka, cez ktorú by sa vtesnala hanba. Je to láska, ktorá oslobodzuje, uvoľňuje pľúca k úplnému nádychu a rozťahuje krídla, aby sa ktokoľvek smel vzniesť do výšky ako orol.