O chlapčekovi, ktorý nemal kabát

Na rozdiel od iných, ktorých možno trápila rovnaká pliaga, on sa rozhodol vypomôcť a zvolil si prácu na úkor vzdelania. Iste, ako malý chlapec nemal k dispozícii riešenie, ktoré by razom odplašilo hlad, ale robil, čo mu dovolili vek i získané schopnosti.

Noviny
Každý deň, či svietilo slnko alebo prituhovala zima, vstával Hans zavčas ráno s úmyslom popredať toľko novín, koľko sa len bude dať. „Kúpte si noviny a dozviete sa o najnovšom nápade prezidenta!" zvolával na ulici zvonivým hlasom. „Stala sa tragédia! Kúpte si noviny a zistíte, aké nešťastie sa prihodilo!" 

Musel, pravdaže, vedieť, čo sa na stránkach píše, inak by nemohol hľadať všakovaké lákadlá. Ľudia sa pri ňom pristavili, iba ak si mienili jeden výtlačok vziať a riadne zaň zaplatiť. Málokedy si všímali chlapcovu tvár, nehovoriac o výraze, ktorý mával v očiach. Svet je raz taký, že povšimnutie si vzájomne venujeme zriedka.

Prečítajte si tiež: O tom, ako Boh upiekol perníkový koláč

Chladno
Jedno ráno bolo iné ako všetky predošlé. Hans ochorel, a aj keď chladno bolo všetkým v krajine, jeho triaslo dva razy toľko. Pravdepodobne mal aj teplotu, ale nezapodieval sa tým ani sekundu. „Aj dnes pôjdem predávať noviny," zašomral si sám pre seba a vychystal sa na verejnosť. Kabát nevlastnil nijaký, oblečený mal teda tenulilinký svetrík. Pripadal si ako list vo vetre, ktorý sa pridržiava silou vôle. „Ani ho dobre nepočuť," sťažovali sa tetky, čo okolo prechádzali. „Možno ho dobre nenaučili rozprávať. Zdá sa mi, že poznám jeho rodinu a ani sa nečudujem, že je takýto. Mumle si a čaká, že si dakto noviny kúpi. No to určite." Hans nebol hluchý, a tak ponosy počul. Zosmutnel a ešte viac sa priťažilo aj jeho zdraviu.

Okoloidúci
Vtom tadiaľ prechádzal jeden starší muž. Tvár mal veselú, pozeral sa kade-tade, a keď zbadal Hansa, ihneď sa zastavil. „Chlapče drahý," zabedákal muž. „Nie je ti zima? Čo tu robíš v takom nečase?" Hansovo telo sa razom uvoľnilo. Napätie opadlo, aj úsmev mu pribudol. „Veru mi aj bola zima," priznal sa. „Ale už mi viac nie je. Vďaka vám mi je oveľa teplejšie. Ďakujem, pane, nikdy na vás nezabudnem." Áno, aj naše slová, pohľady či objatia majú v sebe moc roztápať ľady. Boh to tak zariadil a mrhanie Jeho darom je vskutku večná škoda.

Možno vás zaujme: Tri veci, na ktoré by sme si nikdy nemali nájsť čas