O ľuďoch, ktorí tancovali podľa vojny, o fantázii po nemecky a o fante, ktorá chutí sladko

Vždy je to tak, že sa snažíme a robíme, čo môžeme, často nevediac, aké udalosti nás zasiahnu, čo bude formovať naše duše možno už o pár dní či dokonca o pár hodín neskôr.

V tých rokoch, keď ešte Európa nekričala nenávisťou, len málokto tušil, čo sa chystá. Iste, aj takí boli, čo si nezapchávali uši a zámerne sa neohlupovali, kadejakí novinári a iní vzdelanci, čo zacítili hroziace sa nebezpečenstvo. Väčšina však tancovala, verila v dobro, verila v svet bez prekážok a hojne sa popíjala Coca-Cola.

Obľúbený

Veru tak, sladučký nápoj sa rýchlo usadil na jazykoch, jeho obľúbenosť sa zvyšovala čoraz viac, až by ste napokon len ťažko, ak vôbec, našli domácnosť, v ktorej by rodiny nič nechyrovali o vôni, chuti či farbe typických pre Coca-Colu. Bolo to navyše čosi zaváňajúce dobrodružstvom, akýsi prísľub, že spoločnosť napreduje.

Problém

Veľký problém nastal až potom, keď sa prevalil rok 1939 a začala sa roztáčať šialenosť. Ľudia už tancovali len podľa toho, ako vojna diktovala, čo zakazovala, to sa nedialo, lebo panoval strach o prežitie. Strach o budúcnosť. Strach zo smrti.

Vtedy sa vynaliezavý muž menom Max Keith, ktorý zabezpečoval prísun Coca-Coly do už nacistického Nemecka, musel spamätávať a rýchlo prispôsobovať situácii. Amerika totiž zakázala dovoz surovín, bez ktorých sa, či to bolo ľúbivé a či nie, nápoj jednoducho nezaobišiel. Čo mali teda robiť a čo si Max mohol počať, keď musel rátať iba s tým, čo bolo k dispozícii? Vzal rozum do hrsti, použil tie ingrediencie, ktorých bolo dosť a ako náhrada sa na pitie vymyslelo čosi iné. Čosi celkom nové, tiež sladké, tiež dobré.

Názov

Ešte jedna vec však chýbala, hoci už bolo všetko hotové, a to názov. Nič sa predsa nepredá a ani si nezíska popularitu, pokiaľ sa nevytvorí meno, znejúce atraktívne, ľahko zapamätateľne a originálne.

Vraj sa uskutočnilo akési stretnutie zamestnancov, na ktorom Max Keith nahlas zvažoval, čo by to asi tak mohlo byť, čo vlezie do ucha a čo bude privádzať k tomu, že práca nevyjde nazmar. Nabádal zúčastnených, aby neváhali využiť fantáziu, v nemeckom jazyku známu ako fantasie. A vtedy sa, aspoň tak sa to traduje, jeden človek ozval a ponúkol možnosť, ktorá sa aj ujala. Nech sa nápoj volá Fanta!