Ak by sa niekto spýtal hoc aj každého človeka, ktorý sa kedy narodil a ešte len narodí, či by odmietol možnosť nikdy sa nerozísť s pokojom, bez najmenších pochybností sa dá povedať, že zápornej odpovede by sa nedočkal.
Koniec-koncov akousi prirodzenou reakciou na všadeprítomné nepeknosti v ľudskom nažívaní je myšlienkou prilepiť sa na želanie, nech je všetko naopak a z napätia nech sa vytvorí pokoj rovný ako rovina. Či je túžba márna a či nie, to je na ďaleko hlbšie posúdenie, ale snívať ešte, našťastie, zakázané nie je, a tak sa aj my, ľudia neustále vrhajúci do problémov, smieme utešovať aspoň fantáziou.
Kázanie na hore
O pokoji mal veľa čo rozprávať aj Ježiš. Možno by to na jedného či dvoch pôsobilo zvláštne, ba dokonca až nezmyselne, pretože On sám, Boží syn zoslaný do tela, vyvolával rozruch kamkoľvek, kam sa jeho noha priblížila. Nemusel ani urobiť prvý krok v meste a už aj sa všade rozchýrilo, že tam vošiel a mieni dajakú chvíľu zotrvať na rovnakom mieste. Muži, ženy a aj deti, tí všetci si šepkali a vzrušene medzi sebou diskutovali.
„Je to naozaj syn Boha," povedala žena. „A ja ti hovorím, že nie je, ženská bláznivá," oponoval jej muž. A z pokojného, skoro až tajomného rozhovoru, vzišla hádka. Členovia rodiny medzi sebou vzájomne bojovali, rúhali sa a nekonečne dlho vyťahovali argumenty, len aby ukázali, že pravda sa dostavila na ich stranu.
Ach, aké naozaj neuveriteľné bolo, že Ježiš sa vyjadroval k pokoju, keď len Jeho prítomnosť vyvolávala všetko možné i nemožné, ale najmä vznietila oheň na streche! A predsa v kázni, azda v najslávnejšej, aká kedy bola vyslovená (poznáme ju ako kázanie na hore), sa odvážil nahlas sformulovať niekoľko dosť zásadných právd.
Blahoslavení
Zhromaždil sa obrovitánsky zástup, len aby nikomu neuniklo, čo mu vyjde z úst.
A keď vysvetľoval, kto bude blahoslavený a prečo, vyriekol i:„Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj, lebo oni budú nazvaní synmi Najvyššieho."
A tak dal jasne najavo, kde a za akých okolností sa nadychuje pokoj. Je nezávislý na existencii problémov, neovplyvnený mienkou či rozpoložením zvyšku spoločnosti. Začína sa dvíhať od jednotlivca, ktorý sa sám rozhoduje, či si pokoj privinie k sebe alebo ho, naopak, odplaší čo najďalej.
Človek sám, bez ohľadu na veľkosť trápení, nielenže má pokoj žiť, ale je mu daná moc, aby ho vytváral.
Čudovať sa, kam sa pokoj ukryl a súčasne sa venovať skutkom a slovám, s ktorými nemá nič spoločné, je rovnaké ako zajedať citrónový koláč s horčicou. Je to rovnako neužitočné ako prežúvať marcipánový cukrík a zapíjať ho octom. Nie, tak ako sa má sladkosť rozplývať na jazyku, až z nej zostane cukrovo aj na duši, tak sa má pokoj prehĺtať a vytešovať sa z jeho bohatstva.
Kráľ Dávid
Pokiaľ by sa nejaký muž mohol považovať za obzvlášť múdreho v oblasti pokoja, potom sa môže prstom poukázať na kráľa Dávida. On totiž skúsil boje, a nielen tie vnútorné, ale ozajstné, zažíval prenasledovania a vyhrážky od syna, v nebezpečenstvách sa ocitol snáď aj tisíc ráz a napriek všetkému neklesal na duchu a netriasol sa ako osika.
Len čo sa teda vynorí čo i len jediná pochybnosť, či je možné zbaviť sa nepokoja, nech sa spomenie na slávneho panovníka a na vety, ktoré napísal: „Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza. Dušu mi občerstvuje, po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno. Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú. Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený kalich môj. Len dobrota a milosť bude ma sprevádzať po všetky dni môjho života a bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy."
Prečítajte si: Ťažké kresťanské otázky: Prečo by dobrý Boh dopúšťal toľko zla?
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies