Cesta hudobného skladateľa Ivana Horvátha (16. 2. 1935 Bratislava – 18. 1. 2021 Bratislava) je spojená so slovenskou populárnou hudbou hneď v niekoľkých smeroch.
Začínal ako jazzový hudobník, po čase sa preorientoval na dobovú populárnu hudbu, zažil, čo je to úspech populárnej pesničky, a napokon sa zameral na vyšší populár a scénickú hudbu.
Odtrhnutie od otca
Hudobný skladateľ Ivan Horváth vyrastal v rodine významného medzivojnového spisovateľa, intelektuála a advokáta. Jeho otec bol v čase Ivanovho dospievania obvinený z buržoázneho nacionalizmu a internovaný až takmer do predčasnej smrti v r. 1960. V tejto nedobrej atmosfére sa však podarilo Ivanovi odpútať sa od ťažkej reality a nachádzať si vlastnú cestu nielen k štúdiu, aj k hudbe.
Štúdium
Navštevoval bratislavské gymnázium a neskôr študoval slovenčinu a hudobnú výchovu na Vyššej škole pedagogickej v Bratislave. Neskôr sa aktívne dostal k hudbe na vysokej škole, kde hrával na rôznych podujatiach v Bratislave. Na rôznych stretnutiach hrali hudbu v štýle jazzu, kde s ním hrával Miloš Jurkovič, Laco Deczi a ďalší hudobníci.
Začiatky tvorby
Koncom päťdesiatych rokov (v r. 1959) viedla ďalšia cesta Ivana Horvátha do bratislavského rozhlasu. Keďže bol mladý, pridelili mu večerné termíny pri prehrávkach hudobných rozhlasových fondov. Ivana Horvátha to však znamenalo aj zmarenú možnosť hrať večer na klavíri. Zaobstaral si veľa odbornej literatúry a zaujímavé aranžmán a literatúry, dokonca až z USA ako napríklad Quinciho Jonesa, Olivera Nelsona, Neala Heftiho, dokonca i publikáciu Henriho Manciniho, čo mu dalo veľký rozptyl a inšpiráciu pokiaľ ide o aranžovanie hudby, zaujala ho najmä práca pre bigband.
V tomto čase vznikol celý rad nahrávok ešte v jazzovom duchu z jeho pera a pod vplyvom týchto hudobníkov. Za všetky spomeňme napríklad jeho autorské skladby pre Tanečný orchester Čs. rozhlasu v Bratislave, Orchester Gustava Broma a ďalšie. V roku 1962 vyšla jeho skladba Siluety v podaní Bratislavského jazzového kvarteta aj na LP Československý jazz.
Vznik veľkej spolupráce
V druhej polovici 60. rokov sa Ivan Horváth zoznámil s textárom a neskôr dramaturgom zábavnej redakcie bratislavskej televízie Ivanom Úradníčkom, ktorý ho nahovoril začať pracovať v oblasti populárnej hudby. V tomto období vznikla aj kniha Základy jazzovej interpretácie, ktorú písal spolu s Igorom Wasserbergerom (vyšla až v roku 1972). Pripomeňme, že skladba Ivana Horvátha Starý známy (1968) sa zapísala aj do dejín rozhlasového hudobného vysielania ako prvá stereofonická rozhlasová hudobná nahrávka.
Úspech na Bratislavskej lýre
Napokon spoločná práca dvojice Horváth – Úradníček sa začala úspešne v roku 1970, keď spoločne poslali na súťaž o Bratislavskú lýru pieseň Slová a získali zlato (spievala M. Laiferová). Vtedy už mal Ivan Horváth za sebou lýrové autorské účinkovanie s pesničkou Ktosi prosí (r. 1969, spievala Eva Biháryová), no to víťazné si cenil najviac.
Obdobie rokov od začiatku 70. rokov bolo pre Ivana Horvátha v populárnej hudbe mimoriadne úspešné. Medzi tituly, ktoré sa dostali medzi najpredávanejšie SP platne vydavateľstva Opus v celej jej histórii sa zaradila najmä pieseň More spoločnej dvojice Horváth – Úradníček. Bola to pesnička z medzinárodného festivalu v Splite, ktorú naspievala Eva Sepešiová.
Ocenenia
Po smrti I. Úradníčka spolupracoval I. Horváth najčastejšie s textármi Jánom Štrasserom, Borisom Droppom a Alojzom Čobejom, neskôr s Jozefom Augustínom Štefánikom. Obdobie písania desiatok pesničiek pre spevákov – sólistov v klasickom duchu dobovej populárnej pesničky trvalo počas celých 70. rokov, čo bolo rovnako spojené s účasťou najmä na festivale Bratislavská lýra (v rokoch 1970 – 1980 sa zúčastnil na ôsmich ročníkoch, okrem lýry 1970 získal ocenenie aj v roku 1975 s piesňou Májový vánok). V druhej polovici 70. rokov spolupracoval aj s VV-systémom Vlada Valoviča, čo výrazne posunulo a skvalitnilo zvukovú stránku jeho piesní.
Nestratil sa ani v novom štýle
Osemdesiate roky priniesli predovšetkým priestor pre malé zoskupenia rockového charakteru a to vytlačilo spevákov – sólistov zo scény slovenskej populárnej hudby. Ivan Horváth sa však ani v tejto situácii nestratil. Jeho kompozície v modernejšom šate, neraz aj s využitím elektronickej hudby a syntezátorov nahrávali najmä mladé interpretky, no až na výnimky, zostali zväčša len rozhlasovými nahrávkami bez toho, aby sa dostali na platne (S. Slivová, I. Kalmánová, D. Studeničová, E. Martincová a ďalšie).
Našiel sa v skladbách pre veľké sály
Ivan Horváth sa v tomto čase najvýraznejšie sústredil na kompozíciu orchestrálnych skladieb, v ktorých dosiahol vrchol svojich aktivít. Mali špecifický charakter príjemných melódií na večerné a nočné počúvanie a zodpovedali vtedy požiadavkám na tento typ produkcie, ktorý bol v spomínanom období mimoriadne obľúbený a využíval sa aj na novej rozhlasovej stanici Melódia. Tieto jeho skladby takmer výlučne nahrával Tanečný orchester Čs. rozhlasu v Bratislave, a počas svojho krátkeho obdobia existencie aj Big Band Radio Bratislava.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies