Čo viedlo toľkých spisovateľov k pitiu a nadmernému pitiu? Bola to hnacia sila za úspechom každého druhu, hlad po prestíži, sláve a peniazoch v spojení s bremenom kladeným na tvorivé ja? Stáli za tým depresie či šero daného obdobia? A prečo sa tvorcom tak darilo pod častou silou tvrdého alkoholu, ktorý by málokto zniesol?
Čo spôsobuje, že básnici a spisovatelia pijú? Pijú viac ako iné sociálne skupiny, ako sú právnici a lekári? Existuje mnoho dôvodov, prečo.
Písanie a pitie. Hodia sa k sebe ako mlieko a med, ako arašidové maslo a želé, ako rozpálené vajcia a šunka. Jeden sa živí druhým. Od F. Scotta Fitzgeralda po Johna Cheevera, Dorothy Parkerovú po Ernesta Hemingwaya – pitie sa stalo synonymom písania. Ale prečo?
Je to z nudy alebo vzrušenia? Je to psychologické alebo neurochemické? Je to nejaká sadomasochistická túžba? Je za tým oveľa viac.....
V prvom rade pitie umožňuje napríklad spisovateľom a básnikom stať sa menej sebakritickými a v dôsledku toho znižuje ich strach. Vďaka tomu pred nimi zmizne ich publikum, a preto sa môžu vyjadrovať úprimnejšie.
A čo otvorenosť kreativite? Má to s alkoholom nejaký súvis? Odpoveď znie jednoznačne áno. Jedným z dôvodov, prečo mnohí spisovatelia a básnici chcú piť, keď pracujú na svojich tvorivých dielach, je, že im to dodáva odvahu a zbavuje sa zábran a limitov, ktoré zvyčajne pociťujú, keď sú triezvi. V opitosti bude spisovateľ pracovať na diele poctivejšie a otvorene prejaví svoju kreativitu. To znamená, že nebudú nič zadržiavať, keď sú v opitom stave, čím ich práca viac zapôsobí na čitateľov. Spisovateľ bude môcť napísať pravdu a to, čo cítia vo svojom vnútri.
Hoci to nie je najlepší prístup pre akýkoľvek tvorivý proces, spisovatelia sa k tomu zvyčajne uchyľujú, keď si nie sú istí sami sebou. Predtým, ako budú môcť pracovať na akomkoľvek diele, tuhý nápoj ich dostane do pohybu a výrazne im uľahčí čas pri práci na novom intenzívnom diele.
Či už však chceme alebo nie, alkohol dodáva odvahu. Kreatívni umelci sa k nemu schyľovali celé stáročia. Či už sa jedná o umelcov - maliarov, spisovateľov, básnikov alebo poétov.
Určite ste počuli o niekoľkých známych osobách v tejto oblasti, ktoré mali problémy so závislosťou na alkohole. Zvyk ťažkého pitia nakoniec vedie spisovateľa alebo básnika k závislosti od alkoholu. Je to viac-menej pravidlo, že ak človek potrebuje každýkrát alkohol na povzbudenie ku kreatívnej práci, závislosť na alkohole je pravdepodobnejšia než si myslí.
Ako aj všetko ostatné aj táto látka je predsa len dobrý sluha a zlý pán.
Preto často umelci nie sú schopní pracovať na žiadnom kúsku, pokiaľ nie sú opití, a často zostanú hore dlho do noci či rána. Zostať dlho hore je zmena zvyku, ktorá ich prinúti písať viac a ich tvorivý tok sa len zriedka preruší, keď sú v opitom stave.....
Ernest išiel v roku 1937 k lekárovi a sťažoval sa na bolesti žalúdka; bolo diagnostikované poškodenie pečene a bolo mu povedané, aby sa vzdal alkoholu. Odmietol. O sedem rokov neskôr, v roku 1944, keď ho Martha Gellhornová navštívila v nemocnici, našla pod jeho posteľou prázdne fľaše od alkoholu. V roku 1957 jeho priateľ lekár AJ Monnier naliehavo napísal:
"Môj drahý Ernie, musíš prestať piť alkohol. Toto je určite nanajvýš dôležité."
Ale ani potom nedokázal prestať.
A keď sa autor v roku 1961 zabil brokovnicou, uzavrela sa tým časť jeho života, ktorá bola plná bolesti a množstva alkoholu.
V čom bol Hemingway najlepší, bolo písanie viet. Najmä jeho poviedky nikdy nezomrú. Jeho zdržanlivosť inšpirovala literárny minimalizmus a ústredný kmeň amerického detektívneho písania. O vojne písal lepšie ako takmer ktokoľvek iný.
Dokonca aj niektorí z najväčších víťazov v histórii amerického písania mali osobných démonov, samozrejme, s veľkým množstvom alkoholu v krvi.
Alkohol sa zdal byť "zdal byť prirodzeným sprievodom literárneho života," napísal Alfred Kazin v komentári v roku 1976, ktorý je symbolom „ osamelosti , tvorivých túžob a šialenstva“.
Často sa o tom nediskutovalo, ale pohľad späť na vzťah medzi písaním a pitím v Spojených štátoch počnúc Edgarom Allenom Poeom nebol vôbec pekný. Oveľa menej pozornosti sa venovalo častému zvyku spisovateľov fajčiť, hoci tabak ich mohol zabiť viac ako alkohol. Sinclair Lewis, Eugene O'Neill a William Faulkne, boli väčšinu svojho života buď alkoholikmi alebo nutkavými pijanmi a Hemingway aj Steinbeck taktiež často pili tvrdý alkohol.
Zdalo sa, že zoznam pokračuje ďalej a ďalej. Fitzgerald a Ring Lardner boli alkoholici (a každý zomrel v štyridsiatke), rovnako ako Jack London a John Berryman (každý z nich samovražda ). Hart Crane mal problém s pitím (a zabil sa), rovnako ako JP Marquand, Wallace Stevens, EE Cummings a Edna St. Vincent Millay. Niektorí spisovatelia, vrátane London, Dorothy Parker a Dashiell Hammett písali o svojich problémoch s pitím, zatiaľ čo väčšina nie.
Prečo pijú spisovatelia a básnici? Existuje mnoho dôvodov, od osamelosti, nudy, zvyku, ktorý sa vyvinul v priebehu času, nedostatok sebavedomia, zmiernenie stresu a spôsob, ako pochovať minulosť....
Jeden psychiater skutočne urobil štúdiu, aby sa pokúsil zistiť, prečo toľko veľkých amerických spisovateľov pilo ako ryby. Donald W. Goodwin z Washingtonskej univerzity tvrdil , že medzi schopnosťou písať a alkoholizmom by mohla existovať genetická súvislosť, pričom spoločným bodom môže byť maniodepresia.
Čo viedlo toľkých spisovateľov k pitiu a nadmernému pitiu? Bola to „hnacia sila za úspechom každého druhu“, povedal Alfred Kazin, „hlad po prestíži, sláve a peniazoch“ v spojení s „bremenom kladeným na tvorivé ja“.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies