Poznáte toto povolanie z minulosti? Ľudia sa im stránili, lebo za zopár drobných vraj vymenili dušu

Viera v posmrtný život tu bola s nami vždy, a stále aj je, aj napriek popieračom. Niektorí ľudia však boli natoľko ustráchaní, že napokon po smrti skončia v pekle, až ako dôsledok povier vznikla prácička ako lusk.
 
Najviac ich bolo v Británii
 
Najviac pojedačov hriechov sa nachádzalo v Británii a ako to celé vzniklo, je trošku nejasné. Svoje tu zohrávali, ako už bolo spomenuté, aj povery, ale tiež skutočnosť, že sa niektorí chodievali modliť na pohreby za duše zosnulých, a to aj v prípade, že ich nepoznali, že neboli v nijakom vzťahu ani s ostatnou smútiacou rodinou.
 
Povolanie pojedača nebolo šité na mieru pre každého, na to bolo treba mať žalúdok. Tak najskôr, pojedač hriechov sa posadil pred mŕtvolu, tvár obrátil k dverám a zjedol chlieb. Áno, čítate dobre, zjedol chlieb! Viedlo ho k tomu presvedčenie, (a nebol sám, kto tomu veril), že chlieb nasiakne hriechy. Nasledovalo pitie alkoholického nápoja, ktorý mu ponúkli trúchliaci. Samozrejme, nesmeli chýbať ani slová, pojedač predniesol reč, v ktorej vyhlásil, že hriechy sú odpustené a duša je slobodná, pripravená naveky odpočívať.
 
Fungovalo to pekne, až na jeden detail, a síce, že hriechy sa takto presunuli na pojedača, vďaka čomu nebol práve v obľube u ľudí. Iste, názory na neho boli všelijaké a väčšina si uvedomovala, že robí niečo dôležité, ale kamarátiť by sa s ním nekamarátili. Lebo ten, čo nosí v sebe toľko hriešnosti, na toho treba hľadieť s odporom.
 
Veril, že sám do neba nepôjde
 
Pojedač hriechov nežil pokojne. Sám seba odsudzoval, že peniaze mu stačili na to, aby vymenil svoju dušu. Nepojedol hriechy len jedného, kdeže, takto sa staral o duše viacerých, a tak sa vzdal nádeje, že niekedy sám na vlastné oči uzrie nebo. Prečo sa napriek všetkému podujal to robiť? No zárobok bol slabý, dokonca by sa dalo napísať, že priam úbohý. Len si to predstavte, za verejné prejavy nenávisti získal len jednu pencu. Spoločnosť sa mu vyhýbala, a predsa zopár drobných vo vrecku postačovalo, aby žil v ústraní. Väčšinou sa takto upísali tí, ktorí beztak žili bezútešne, v biede a hlade, takže im pramálo záležalo na mienke ostatných.
 
Výnimka
 
Výnimkou v rade chudobných pojedačov bol ten posledný, menom Richard Munslow z Anglicka. Bol to výborný farmár, ktorý zo svojho úsilia aj žal bohatstvo, navyše aj tí, čo ho poznali, prechovávali k nemu náklonnosť. K netradičnej práci ho doviedol smútok veľký ako celá dedina. Zomreli mu totiž štyri deti, tri z nich dokonca v rovnakom týždni, a tak sa zriekol duše. Nádejal sa, že mu úľavu prinesie vedomie, že na druhý svet, do dokonalosti kráľovstva nebeského, prináša toľko duší a áno, aj dúfal, že to bude mať vplyv na jeho vlastné deti.