Prečo ho spoluhráči naháňali, keď mu puk zostal v lapačke?

V najnižšej hokejovej lige hráči hrajú za 50 eur mesačne a popri tom chodia do práce.

Ja som stále tvrdil, keď som ešte hral hokej, možno v extralige sa to nedá, ale ja som hovoril, však nemusia tí chlapci byť profesionáli. Teraz možno kopec ľudí bude mať nervy na mňa. Nemusia byť profesionáli. Však nech chodia do roboty.

Psychologicky by to pomohlo možno.

Nech to je tak, ako to niekedy bolo. Že tí chlapci prídu do roboty. Nech sa tam len zapíšu, ale nech vedia, že toto je moja práca a tu som zamestnaný. A úplne ináč by k tomu hokeju pristupovali.

Tomáš Pokrivčák zažil exotické krajiny. Hral napríklad v Španielsku, vo Francúzsku. A hovoril, že prišiel za trénerom, tréner, ja chcem ísť robiť, ja sa nudím. Tak mu dovolil ísť robiť na stavbu.

Áno. Toto si ja myslím. Lebo na Slovensku je to stále tak. Tým hokejom sa nedá zabezpečiť, aj keď si myslím, že v tých extraligách, v ktorých kluby kráľovsky platia na slovenské pomery, ale stále je to o tom, že v tridsiatich prestane hrať hokej, zranenia a tí chlapci nemajú nič.

Ta ešte stále hokej, možno manažérsky.

A potom spadnú presne do toho, že potom sú z nich tréneri, tréneri, ktorí zarobia 300-400 eur a zase je to ten začarovaný kruh, že sa nechajú možno platiť rodičmi, ktorí im dávajú peniaze pomimo.

Ale aspoň nejaká robota. Lebo mnohí nemajú žiadne uplatnenie okrem hokeja.

Ostane pri hokeji len preto, že ten hokej vie hrať, alebo preto, že nič iné nevie robiť. Zas je to o tom. Chce ten hokej trénovať? Chce robiť s tými deťmi? Chce sa nerváčiť? Piatok, sviatok, sobota, nedeľa. U tých detí je to robota. Je to drina, kým vidno úspechy.

Dnes sa často chce rýchly úspech.

Ja to stále prirovnávam ako ku psovi. Dnes každý chce mať cvičeného psa. Každý chce mať psa, je to cool. Ale 90 % psov je nezvládnutých. A ľudia keď stretnú psa, každý by chcel mať socializovaného a vychovaného psa. A každý hľadá toho, kto by mu toho psa vycvičil. Ale práve to je najkrajšie toho maličkého psa si odmalička učiť. A potom to ten pes vráti.

Aj to dieťa tie úspechy prežíva.

Nechcem prirovnávať deti ku zvieratám, ale presne u detí je to tak. Že to dieťa, malé krôčiky, prvýkrát spadne na ľade, prvýkrát urobí otočku, tréner sa vynervuje, kým prvýkrát niečo zvládne. Ale potom ten pokrok sledovať, to je to krásne. A toto kým si tí tréneri neuvedomia...

Aj vy ste trénovali deti.

Ja si pamätám, ako som sa vždy potešil, keď ten môj malý brankárik prvýkrát do lapačky chytil puk. A on bol šťastný, že ten puk mu nevypadol, že je v tej lapačke a on urobil nejaký semafor.

Detská radosť sa zrejme nikdy nezmení.

Ako dieťa si dnes pamätám náš štadión, keď mi prvýkrát puk zostal v lapačke. Že ma jednoducho trafili do ruky, lebo ja som ani nevedel, že som tam tú ruku dal. A ten puk tam zostal. A všetci ma naháňali, lebo ja som ten puk v lapačke išiel ukázať mamine.

Pokračovanie nabudúce. Prečítajte si aj predchádzajúcu časť tohto rozhovoru.