Prečo je medzi (ne)schopnosťou povedať NIE a závažnými imunitnými chorobami priamy súvis?

Jedným z významných doktorov súčasnosti, ktorí sa touto tematikou do hĺbky zaoberajú je Gabor Maté. Kanadský lekár počas svojej dlhoročnej praxe vypozoroval u svojich pacientov nápadný súvis medzi výskytom závažných imunitných ochorení a ťažkou emočnou anamnézou týchto ľudí.

Inými slovami, u pacientov, ktorí za ním prichádzali s rôznymi autoimunitnými diagnózami sa pri ďalších rozhovoroch ukázalo, že prežili v živote nejakú traumu či ťažké detstvo, vplývajúce na ich emočné a psychické zdravie.

Keď Maté ďalej bádal, prišiel k jednoznačnému výsledku: rôzne potlačené emócie a traumy v nás prinášajú aj viac srdcových, (auto)imunitných, ale aj onkologických ochorení, chronické bolesti, depresie, vyšší tlak, zvýšený cukor, dokonca zrieďovanie kostí, a v konečnom dôsledku kratší život.

To len potvrdzuje už dlhšie hlásanú tézu, že stres priamo vplýva na naše zdravie. No táto teória ide ešte ďalej. Maté zdôrazňuje, že zatiaľčo krátkodobý stres je pre naše telo celkom v poriadku, dokonca môže mať pre nás priaznivé, škodlivým sa stáva, keď sa premení na dlhodobý.

Dlhodobý stres je zasa najčastejšie pozorovaný a spájaný s ľuďmi, ktorí už od detstva neboli schopní vyjadrovať slobodne svoje emócie. Vyrastali v prostredí, ktoré im neumožňovalo byť autentickými, kde sa kládol dôraz na to, aby dieťa vyhovelo svojím správaním všetkým očakávaniam dospelých, kde bolo trestané za rôzne spontánne prejavy.

Postupne sa takéto dieťa naučí hrať akúsi hru – správať sa tak, aby bolo za každých okolností prijímané a milované, bez ohľadu na to, čo v skutočnosti cíti, potrebuje, akým naozaj je. Stále menej vyjadruje svoje skutočné názory, nesúhlas, nedokáže odmietať, prejaviť sa. Toto všetko pôsobí ako dlhodobý stres, vplývajúci na všetky zložky nášho zdravia.

Háčikom je, že ak sa od detstva učíme takto nezdravo potláčať svoje emócie a robiť zo seba niekoho iného, strácame kontakt s vlastnými emóciami, ale aj telom, ktoré je s naším emočným systémom úzko prepojené a neustále naň reaguje.

A tak sa časom stáva, že hoci náš emočný systém aj telo bijú na poplach z nezdravého hromadenia a nespracovania emócií v nás, my si to vlastne už ani neuvedomujeme. Naučili sme sa hrať rolu „dobrého“ a vyhovujúceho tak dokonale, že už ani nevieme, že sme v strese. Neriešime ho, a ten sa postupne transformuje do rôznych chronických a závažných chorôb.

Tak Gabor Maté prišiel aj k populárnej téze, ktorú od neho začali preberať aj ďalší kolegovia – lekári. Zistil, že pacienti so závažnými autoimunitnými ochoreniami v jeho ambulancii sú zároveň ľudia, ktorí v živote nedokážu hovoriť nie. Nedokážu sa postaviť neprávostiam, páchaným na nich, stanoviť si pevné hranice, odmietať veci, ktoré nie sú pre nich dobré.

Radšej všetky tieto veci prehĺtajú a dusia v sebe. No to, že sa naučíme potlačiť svoje emócie, neznamená, že sme ich vymazali. Ony si ďalej žijú svojím životom, ibaže inak, ako by mali. Robia v tele šarapatu a vedú nás rýchlo cestou k ochoreniam.

Inými slovami, ak sa my nenaučíme hovoriť určitým situáciám, ľuďom, požiadavkám v živote NIE, začne to hovoriť za nás naše telo. Začne štrajkovať takým, či onakým spôsobom. Maté na základe dlhoročných pozorovaní a praxe s pacientmi tvrdí, že je presvedčený o priamom súvise medzi rôznymi druhmi rakovín, sklerózy multiplex či fibromyalgie, ale aj úzkostí a panických atakov na jednej strane a našou neschopnosťou rozpoznať vlastné emócie, zdravo ich prejaviť a robiť adekvátne rozhodnutia.

Z medicínskeho hľadiska to znamená, že dlhodobý nespracovaný stres priamo vplýva na funkciu a činnosť najmä buniek imunitného a nervového systému (preto veľa ochorení práve z tejto oblasti.) A hoci už súčasná medicína stále viac pripúšťa priamy súvis medzi naším emočným životom a telom, vo väčšine prípadov rôznych chronických bolestí, ale aj autoimunitných ochorení je často bezradná. Práve preto, že nehľadá a nezohľadňuje príčiny a korene týchto diagnóz.

Ako sa teda ochoreniam, vzniknutým z potláčaných emócií vyhnúť?

V prvom rade je potrebné uvedomiť si, že v strese žijeme a hľadať jeho príčinu. Nie je možné trpieť všetkými možnými bolesťami a tváriť sa ďalej, že je všetko v poriadku.

Ak zisťujete, že naozaj máte problém vyjadrovať a spracúvať svoje pocity, neváhajte vyhľadať odborníkov. Nemusíte sa báť, že sa z vás stane hneď psychiatrický pacient, dnes existuje mnoho terapeutov a koučov, ktorí sadnú práve vašej náture a problémom.
Snažte sa obklopovať ľuďmi, ktorí sú pre vás dôveryhodní. V ktorých prítomnosti sa cítite bezpečne, môžete byť autentickí, vyjadrovať svoje pocity a názory bez toho, aby ste boli zosmiešňovaní, napádaní, potláčaní.

Ak toho máte v živote príliš, určite zvoľnite. Urobte si revíziu vašich dní, zvážte, čo tam naozaj byť musí, a čo nie. Neklaďte na seba nereálne očakávania, nebuďte voči sebe perfekcionista a netrvajte na tom, že vždy všetko musíte urobiť na dvesto percent.

Položte si otázku, či naozaj žijete život, ktorý chcete. Čo pre vás znamená vaša práca, ako sa v nej cítite? Robíte to, čo máte? Žijete s tými ľuďmi, s ktorými máte byť? Inými slovami, netlačíte sa do života, ktorý ste pôvodne vlastne vôbec nechceli? Iste, sú to náročné otázky, no verte, všetko v živote sa dá vyriešiť  a hľadať odpoveď na to, kým vlastne sme a kde je naše miesto sa vždy oplatí.

Športujte, behajte, prechádzajte sa, veľa buďte na čerstvom vzduchu, na slnku. Tancujte, zapíšte sa na box, robte niečo kreatívne, spievajte, píšte si denník... Toto všetko je dobré nielen pre vaše fyzické zdravie, ale aj emočný život, učí to spájať sa s vlastným telom aj pocitmi, uvoľňuje, pomáha nachádzať spontánnosť.

Dajte si čas na to byť sám so sebou, spomaliť sa, stíšiť sa. Nie je hanba pýtať sa – kto vlastne som, aký som? Čo cítim? A prečo? Denník je v tomto prípade výbornou pomôckou.

Pozorujte v interakcii s druhými ľuďmi vaše reakcie. Ako a prečo takto reagujem? Hovorím to, čo hovorím naozaj úprimne? Chovám sa ako ja, alebo niekto iný? Koho očakávania napĺňam? Viem niečo druhým odmietnuť? Viem, kde mám svoje hranice? Prečo nie?

Vyhľadávajte také prostriedky, spôsoby, prostredia, spoločnosť, ktorá vo vás podporí vašu hodnotu, dôstojnosť, rešpekt, sebaprijatie.
To všetko sú pomôcky a návody, ako znovu ozdraviť svoj emočný život, začať byť so svojimi emóciami priateľ, dokázať sa postaviť za svoje autentické a jedinečné „ja“. Bude to možno dlhšia cesta, no na jej konci je zdravší, spokojnejší a radostnejší život po všetkých stránkach.