Ľudia opúšťajúci svoje domovy. Ľudia lúčiaci sa s milovanými, vzdávajúci sa cenností. Ľudia, ktorým sa rozplynuli sny, roztrúsili nádeje a teraz, za sprievodu nenávisti a plaču, unikajú s trochou viery, že azda v cudzine nájdu kúsok pochopenia.
Áno, všetci dobre vieme, že z Ukrajiny sa cestuje sem i tam, všimli sme si fotografie, dostali sme aké-také informácie a možno sme i niektorých letmo zazreli, avšak príbehy skrývajúce sa za tvárami a menami na papieri, tie sú neznáme. Dovoľte mi teda vyrozprávať aspoň jednu čiastku z mora, lebo keby sa mali spísať všetky, ach, to by len bolo dejov a zápletiek.
Otec a dcéra
Na Slovensko pricestovala istá rodina, pomerne početná a ubytovala sa v domácnosti kresťanov, ktorí s ochotou a najmä láskou otvorili i popripravovali dom na príchod a dočasné bývanie. Situácia to bola zvláštna, ale predovšetkým bolestivá, pretože jednotliví členovia, (dokopy prišli šiesti), si okrem smútku nad vzniknutou vojnou a narýchlo zbalenej batožiny, priniesli i kadejaké iné zranenia a zlomeniny srdca. Otec i jeho dospelá dcéra sa, napríklad, medzi sebou síce zhovárali, avšak uprostred nich stál pomyselný múr, ktorý nie a nie spadnúť, vystavaný z horkostí. Spoločná tichá tragédia bola výsledkom ešte minulej udalosti, starali sa totiž o teraz už zosnulú manželku a matku, a kým ju opatrovali, zomlelo sa všeličo. Dcéra kvôli nepretržitej starostlivosti a finančnej podpore stratila manžela, všetko bolo natoľko neznesiteľné, až sa obrnila tvrdosťou a nedokázala vyroniť jedinú slzu.
Cirkev
Pravdaže, rodina dostala pozvanie i na bohoslužbu, ktoré i prijali, hoci muž ako hlava rodiny odolával najdlhšie, ale napokon sa i on sám nechal presvedčiť. Počas dní, ktoré mali možnosť stráviť v pre nich úplne inej krajine, začal Boh pracovať a svoje dielo dokonal neuveriteľne a neopísateľne, koniec koncov, tak to robí vždy. Dlhotrvajúca zahorknutosť sa rozlámala, dcéra si dokonca i poplakala, aby sa z nej vyplavilo, čo vyplavené byť malo a otec bol nesmierne dojatý, keď ho pred odchodom navštívili ďalší veriaci a modlili sa za neho. „Oni za mnou všetci prišli, všetci prišli,“ opakoval znovu a zasa.
Zázrak
Navyše pobyt na Slovensku mal ešte inú dohru, pretože muž desať rokov neudržiaval kontakt s vlastnou sestrou, hoci bývali vedľa seba a nestretnúť sa bolo takmer nemožné. Keď však opäť našiel svoj dom, nepoškodený výbuchmi, pomeril sa i s ňou a rozpísala sa celkom nová kapitola života, v ktorej zohralo hlavnú úlohu odpustenie. A čo dodať na záver? Iba ak to, že Boh vie vniesť krásu všade, dokonca i do vojnou zdevastovanej krajiny. Nenávisť dala rozkvitnúť láske a zatrpknutosť sa sklonila pred zmierením.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies