Príbeh o domove: Domov je všade tam, kde sme prijatí a milovaní

Kristína sa sťahovala toľkokrát, až by to ani nezrátala. Žili tak ako deti, rodičia sa sťahovali a ony museli, prirodzene, odchádzať zakaždým s nimi. Ale nakoniec sa usadili v jednom byte. Nešlo ani o to, ako vyzeral, skrátka a dobre, Kristína si ho ihneď obľúbila. Nebolo treba si vytvárať puto, nebolo treba si zvykať a zobúdzať sa s pocitom, že veď možno zajtra to príde a konečne si zvykne. Nie, ten byt, ten prirástol k srdcu jej i rodičom. Súrodenci sa odsťahovali a založili si vlastné rodiny, už zostala len ona, a tak sa usmievala, chodila do spálne, s radosťou bola vo svojej izbe. Všade tam dýchalo na ňu slovo domov.
 
To najkrajšie a najhoršie
 
Kristína tam bývala desať rokov. Poviete si, to nie je až tak veľa. Ale pre ňu to bolo kľúčové obdobie, nakoľko v onom byte zažila najkrajšie aj najbolestivejšie momenty. Tam sa smiala do zbláznenia, ale aj plakávala tak, že ju srdce udieralo do hrude, aby už prestala.
 
A potom sa niečo prihodilo. Zomrela jej matka, práve tam, v tom byte. A otec tam viac nechcel zostať, lebo spomienky boli prisilné a žiaľ hlboký. Nuž si našli ďalší byt. Nič nové. Kristína so sťahovaním bola zmierená, ale pamätá si, keď z bytu odchádzala. Koľko sĺz vyplakala, Ako do ticha šepla:
„Zbohom.“
 
Nebolo to také ľahké
 
Snažila sa, ale v novom prostredí si nie a nie zvyknúť. Závidela ľuďom, ktorí rozprávali o tom, ako sa tešia, keď si doma ľahnú, keď si vypijú čaj či prečítajú knihu. Niežeby tieto činnosti ona nevykonávala. Pravdaže aj spala, pila a čítala, ale pocit domova sa nedostavil. Bolo to ťažké, ťažšie, než si myslela.
 
V chorobe
 
Keďže Kristína chodievala pravidelne do cirkvi, vždy sa v nedeľu ráno nadmieru tešila. Ach, ako veľmi sa už nevedela dočkať, kedy pozdraví svojich blízkych veriacich a bude Bohu spievať piesne. Raz ale ísť nemohla. Zmáhala ju choroba, nič vážne. Len viete, smrkanie, kašľanie a horúčky. A vtedy si to uvedomila. Iste, neobjavila nič nezvyčajné, ale práve toto poznanie jej dodalo silu. Lebo keď ležala v posteli, ľutovala, že nie je v cirkvi. A pochopila, že tam je jej domov. Že nejde o miesto, ale o nich. O blízkych. Že nezáleží na tom, kde sme, ale na tom, či máme miesta, či máme niekoho, ku komu sa môžeme vracať. Či máme niekde vytvorené miesto bezpečia. Ona ho mala. Vedela, že keby vonku zúrili búrky a zneli by blesky, tam sa cítila byť v bezpečí. Chránená a prijatá. A keď jej toto všetko došlo, zrazu aj v novom byte sa jej nálada zlepšila.
 
Niekoľko tipov
 
No a na záver máme od Kristíny niekoľko tipov, ako si zvyknúť v novom prostredí.
 
Po prvé, jej pomohlo, že mala so sebou svoje veci. Jej kreslo, posteľ... Na tom sa nič nezmenilo. Práve tieto veci uľahčili zmenu.
 
Po druhé, priateľka jej poradila, aby nezabudla byť vďačná. Aj keď sa zdá, že nemá dôvod na vďaku, nech pamätá, že sú aj dobré veci. Že sa zobudila, to je dobré. Že nespala vonku, to je dobré. Že mala čo jesť, to je dobré. Že byt je čistý a pekný, aj to je dobré.
 
Po tretie, je dobré nič nepredstierať a zdôveriť sa jednému s tým, čo prežívame. Kristína tak urobila a našla útechu. Dostala upokojenie a hneď jej bolo lepšie.
 
Po štvrté, robme v novom obľúbené činnosti. Čítajme, počúvajme hudbu, modlime sa. Každý to, po čom mu srdce piští.