Vypukla druhá svetová vojna a každému, kto mal trochu rozumu, aspoň štipku rozumu, bolo jasné, že Hitler s vyčíňaním neprestane, že naopak, bude v ňom pokračovať, vystupňuje ho až do šialenstva. Istá rodina, ktorá vtedy ešte netušila, že o niekoľko rokov budú mať ešte jednu dcéru, že sa narodí Soňa Valentová, s nadaním závideniahodným a nenapodobiteľným, tiež videla nebezpečenstvo a veru mali sa čoho báť.
Žena a muž, ktorí spolu tvorili manželský pár, sa strachovali o svoje dve dcéry, krásne a ešte také maličké, veď sa ani zaľúbiť nestihli, ani si pri tanci nezodrali topánky, ani len sa s nikým nestihli pohádať a udobriť sa, a tak vymysleli plán. Pre záchranu, aby Hitler nesiahol na nevinnosť, hoci koncentračné tábory jestvovali a nikto s nikým nemal zľutovanie.
Spolu
Dcér sa vzdali, s hrčou v krku a srdcom búšiacim od žiaľu, poslali obe do evanjelického internátu, lebo práve tam sa ukrývali viaceré židovské deti a bola možnosť, že aspoň jedna by to prežila. Udavačstvo však fungovalo aj vtedy, v tých časoch možno viac ako inokedy, lebo z niektorých ľudí sa stali zvieratá, a tak ktosi prezradil, že v budove našli útočisko Židia, pričom nik nepomyslel na to, že sú všetci malí.
Staršie z dvoch dievčat okamžite odviedli s cieľom vziať ho do Osvienčimu, mladšie strčili dobrodinci do koša na bielizeň, aby aspoň ono uniklo.
Malé stvorenie si neuvedomovalo nebezpečenstvo, a tak z útočiska vrieskalo z plných pľúc, že tam nechce zostať, že chce byť so sestrou. A tak sa stalo, že obe sestry šli preč, spolu do Osvienčimu, spolu na smrť.
Prežili
Rodičia dnes už zosnulej herečky Valentovej prežili, a to len vďaka tomu, že sa ukryli v hrobke na evanjelickom cintoríne. Bola to obrovská strata, ich dve dievčatká zmizli a viac ich nebolo, pričom tá mladšia mala len štyri roky.
Keď sa vojnové peklo skončilo a každý sa s dôsledkami vyrovnával, ako najlepšie vedel, oni už boli starší, avšak po dieťati túžili, veľmi túžili.
Vysnívané
Až napokon bola prosba vyslyšaná a narodila sa ona, Soňa Valentová, ktorá sa neraz počas svojho života vyjadrila, že rodičia robili pre ňu prvé aj posledné, že ju nemienili trápiť vlastným smútkom, naopak, chránili ju, aby sa minulá bolesť na ňu nepreniesla ani trochu.
A ona? Odmalička si bola vedomá, že patrí do oblasti umenia, vždy tušila, že bude stáť na javisku, a nie raz. Možno by vtedy ešte nedokázala opísať, čo presne tam bude robiť, či spievať, či hrať, avšak tú spätosť sa nedalo poprieť.
Narodenie
Soňa Valentová sa narodila v Trnave, v roku 1946 a prvý raz zaplakala v období horúčav, tretieho júla. Jej detstvo sa nieslo v znamení hudby, jednak preto, lebo sa venovala hre na klavír, k čomu ju viedla matka, tiež vynikajúca virtuózka, a jednak sa hudbou nechala unášať, keď ladne tancovala balet. Po úspešnom absolvovaní gymnázia sa nadobro upísala herectvu, najskôr v rámci štúdia, potom i tak, že na doskách, čo znamenajú svet, ohurovala krásou i umením.
Zaľúbila sa, vraj láska na prvý pohľad, vraj osud. Pavol Haspra bol jej manželom a spoločne sa vydali nielen naháňať kariéru, ale aj po stopách rodičovstva. Prevzala si viaceré ocenenia a vyplakala veľa sĺz, lebo tak sa zdá, že o jej životnom príbehu sa rozhodlo ešte pred narodením. Tragédie sa podpísali na srdcia celej rodiny a ani ona sa ich nezbavila. Napriek všetkému však vďaka úsiliu zostane nezabudnuteľná, a keď si tento rok pozrieme rozprávku, bez ktorej by Vianoce neboli skutočné Perinbabu, budeme sa síce tešiť z nesmrteľného príbehu, avšak v ústach prehltneme čudnú pachuť. Pachuť smrti, lebo Valentovej viac niet.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies