Elizabeth vyrastala v rodine, ktorá sa dá sotva nazvať milou, nič také ako prostredie preplnené bezpečím a láskou neexistovalo. Poznala len týranie, zneužívanie, manipuláciu a slová poníženia počúvala ihneď po prebudení a aj tesne pred spaním, aby náhodou nepozabudla, že je bezcenná, neľúbená a nechcená.
Kruté dni prežívala nielen ona, ale i jej mladší brat, a na oboch sa horké skúsenosti podpísali nezmazateľným atramentom. Minulosť nezmyje čas, ani pozitívne myslenie ju neodoženie, ani iné lásky ju neodnesú. Nedá sa s ňou porobiť nič, iba ak pokúsiť sa vyrovnať, žiť lepšie, neprenášať nenávisť z generácie na generáciu.
Podarilo sa jej to
Elizabeth sa podarilo vstúpiť do dobrého manželstva, a hoci sa musela naučiť, ako byť emocionálne zdravou, dospelou ženou, nelenilo sa jej a s chuťou sa pustila do spoznávania vecí, čo pre iných boli celkom normálne. Nevedela prejavovať cit, ba ani len ho prijať, nevedela hospodáriť s financiami, nedokázala byť úprimná ani voči sebe. Napokon však, hoci aj na jej oblohu občas priletí mrak, s úsmevom prehlasuje, že je obdarovaná telom bez chorôb, že má šťastné deti a i ona s manželom sa milujú viac, ako sa milovali v deň sobáša.
Brat
S mladším bratom to tak slávne nedopadlo. Upadol do závislosti, o tvrdých drogách sníval, o nich premýšľal, bol by aj predal dušu, aby si zohnal aspoň malú dávku. Veď ako má ísť ďalej, keď mu chýba dôvod, pre ktorý sa ráno odhodlá opustiť teplo postele?
Pomoc
„Pomôžem ti, budeš bývať u mňa a postavíš sa na nohy,“ ponúkla Elizabeth, čo, prirodzene, muž s najväčšou radosťou odobril a ihneď sa i presťahoval. Jej rodina mu dala domov, zúčastnil sa na programe, ktorý má za odvážny cieľ vyslobodiť zotročených závislosťami a odvyknúť ich túžiť po škodlivinách a aj do práce sa zapojil tak, že bol nie ako zvyšný člen kolektívu, ale ako ktosi užitočný.
Trvalo to rok, potom preplával aj ďalší, až nakoniec muž strávil pod ochranou rodiny toľko času, až si nikto nepamätal, kedy a ako sa to začalo. Nepripomínali sa mu pochybenia, nespomínalo sa na omamné látky, ktoré ničia rozum aj srdce, iba sa žilo tak, ako sa žiť má.
Koniec
Elizabeth usúdila, že je chvíľa vhodná na to, aby sa jej brat osamostatnil, aby preukázal, že je dostatočne schopný niesť za seba zodpovednosť bez toho, aby mu stále prikazovala, že sa má naraňajkovať, že treba zájsť tam či nakúpiť toto. Niežeby jej prekážal, ale dôverovala mu, veď jeho pokrok bol očividný a ani s ním nemienila trhať väzby, ktoré sú beztak nepretrhnuteľné.
Nepáčilo sa mu to, ale odsťahoval sa, zohnal si nové bývanie, a len čo si trochu vydýchol, opäť sa dal na krivé chodníčky. Drogoval viac ako kedykoľvek predtým, ako keby si vynahrádzal premárnené obdobia, nemalo to konca. Nepracoval, skoro nejedol, ani telefóny nedvíhal. A tak, hoci je to tragédia väčšia ako slon, niet sa čo čudovať, že ho našli mŕtveho. Príčinou smrti bolo, neprekvapivo, predávkovanie a Elizabeth sa rozlomilo srdce na niekoľko častí, lebo predčasne oplakávala svojho súrodenca.
„Musela som ho ale nechať, aby sa osamostatnil. Nebol by to život, keby som až do smrti nad ním držala stráž, mal silu, aby žil dobre a bez drog, ale nevydržal. Najťažšie nie je niečo urobiť, najťažšie je občas nerobiť nič. Nechať milovaného, aby sa rozhodoval sám za seba,“ so zármutkom skonštatovala žena, ktorá súčasne pridáva i múdrosť, že za radosti či starosti iných nie sme zodpovední. Môžeme a aj máme uľahčovať, napomáhať a rozosmievať, ale život, ten si musí každý sám osoliť či okoreniť podľa chuti.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies