PRÍBEH ZMRZLINY Otroci zbierajúci sneh, žena, čo mala prázdne vrecká, zmrzlinár, čo si nevedel dať rady, a príchute, čo spolu tancujú

Nemusím zrejme vravieť, že nie vždy sladká pochúťka, studená a vhodná najmä v horúčavách, na jazyku pripomínala to, čím je známa v súčasnosti, že chodník mávala všelijaký, teraz už stratený v dejinách. Ale nech je každému jasné, že jej bolo vždy určené, aby opantala zmysly a nevymizla z povedomia, veď o tom svedčí, okrem iného, i to, že dýcha tisíce a tisíce rokov.

Otroci

Začalo sa to veľmi dávno, dávnejšie, než by sme odhadli, lebo o zmrzline chyrovali ešte za čias veľkého Ríma, dokonca sa traduje, že sladučké pokušenie roztápalo srdce aj nemilosrdného cisára Nera. Pravda, príprava bola vtedy až nepredstaviteľná a najviac si odtrpeli chudáci otroci. Práve oni boli vyslaní, aby v horách hľadali a nazbierali sneh, a ten sa potom, za účasti kuchárov a iných odborníkov, dochucoval a donášal na beztak štedro naložený stôl.

Zmrzlinu obľubovali aj Egypťania, ale pravdou je, že prielom zabezpečili obyvatelia Číny, ktorí 200 rokov pred Kristom vyrobili akúsi mliečnu ryžovú zmes, doladenú tak, že tuhla celá zabalená v snehu.

Objav

Dá sa napísať, že šľachta, lebo jej bola dobrota určená, si poradila aj so snehovou formou, ale akéže to bolo oslobodzujúce, keď v roku 1550 istý Blasius Villafranca naveľa zistil, že potraviny možno ochladzovať na bod mrazu použitím soli a ľadu, a teda sa vynechá zaťažkávajúca práca. Jáj, odvtedy sa veru boháči tešili, a ešte ako, dokonca sa usporiadali aj zmrzlinové hody, aby nikto nebol na pochybách, že tí, čo vysoko žijú, sa dokážu aj najlepšie zabávať.

Ďalšie objavy

Odvtedy bolo prirodzené, že sa proces stále zľahčoval a do popredia vyskakovali ďalšie a ďalšie vynálezy, ako napríklad ručný výrobník zmrzliny, ktorý zažil slávu v 19. storočí alebo o trošilinku neskôr prvá továreň, čo sa išla zodrať, aby vyhovela maškrtným jazýčkom. Ľudia šaleli, málilo sa im a chceli neustále viac a viac, a tak sa otvárali zmrzlinové kaviarne a konečne, áno, konečne, dostali príležitosť aj nemajetní, aby spoznali, prečo je studené čudo také túžbu vzbudzujúce. Jedenie zmrzliny sa zmenilo, už nepatrilo k čomusi výnimočnému, ale sa ošúchalo, zrazu bývalo samozrejmé a dopriavalo sa kedykoľvek, keď si človek zmyslel.

V 19. storočí sa mohla kupovať aj na drievku, aj medzi dvoma oblátkami, no čo vám poviem, len si vybrať a usmievať sa od ucha k uchu.

Ženy, ach, tie ženy

Istá Američanka, v histórii zapamätaná ako Nancy Johsonová, zrejme dostala dar v podobe múdrosti a šikovnosti, lebo sa zaslúžila o prístroj, ktorý disponoval schopnosťami vyformovať ľadový dezert s tvárou, akú vídame i my v období 21. storočia.

Výsledok svojej zručnosti si, ako inak, nechala i patentovať, ale ukázalo sa, že kto nemá peniaze, toho navštevuje smola, lebo úbožiatko nemalo dostatok finančných prostriedkov, aby parádu uviedlo aj na trh. Nuž sa Nancy rozhodla, že prístroj predá, a to len za 200 dolárov. Škoda preveľká, ale i tak je hodná obdivu a máme šťastie, že sa jej meno zachovalo a smieme si ho pripomínať.

Kornútik

Za zmienku iste stojí aj skutočnosť, ako sa prihodilo, že zmrzlina sa najväčšmi usídlila v kornútikoch a verte či nie, ďakovať môžeme náhode.

Celé sa to zaplietlo v roku 1904 v Británii, vďaka prisťahovalcovi Ernestovi Hamwimu, ktorý spôsoboval radosť tým, že pre zákazníkov vyrábal a predával vynikajúce torty.

„Ach, nie,“ posťažoval sa zmrzlinár, ktorého stánok postával vedľa, „už nemám misky na zmrzlinu.“

Ernest sa usmial, aspoň tak si to predstavujem, vzal tortové oblátky, zroloval ich a ponúkol ako náhradu, a ani len netušil, že jeho nápad sa tak ujme, že premení spôsob konzumácie, že sa udrží pri živote o generácie neskôr.

Stále sa vylepšuje

Zmrzlinový sen sa sníva stále, druhy sa vylaďujú, kombinácie sa spolu učia tancovať, občas sa pripletie aj šialenosť v chutiach. Už nekupujeme len jahodové či vanilkové, dobre sa usadíme a pery priložíme aj k príchuti zelený čaj alebo čo ja viem, veď ruka mi nestačí, aby som to spísala.

Ale čo tam po tom, hlavné je, že zmrzlinu ľúbime všetci, a kto aj nie, nech to radšej nehovorí nahlas.