PRÍBEH ZO ŽIVOTA Keď máme psa namiesto Boha

Tak sa to stalo aj Natálii, ktorá v cirkvi, aj s inými, má na starosti vyučovanie v nedeľnej škole. Znamená to, že počas bohoslužby, keď dospelí vstrebávajú kázeň kazateľa, a prežívajú to i ono, Natália vezme deti do inej miestnosti, kde tiež vysvetľuje Božie slovo, ale spôsobom ľahkým na pochopenie. Samozrejme, hry, smiech a aj čosi na zahryznutie, chýbať nesmú.
 
Pastier
 
Takto si Natália vzala deti aj v jednu konkrétnu nedeľu. Šla s nimi, pripravená hovoriť o tom, že Boh je náš najlepší pastier. Rozprávala o ovečkách, ktoré pastier vedie, o psovi, ktorý stráži a potom to celé uviedla tak, aby deťom bolo jasné, že Boh je náš pastier a my sme Jeho ovce. Aby bolo jasné, že On je dobrý pastier, ktorý sa o nás stará a vždy dohliada, aby sme boli v bezpečí.
 
Ach, ako veľmi sa usilovala, aby to podala čo najzrozumiteľnejšie a aby si malí poslucháči odniesli kúsok Božieho slova. Aspoň taký malilinký, ktorý im zostane v srdciach, aj keď pôjdu do školy či škôlky.
 
Vystúpenie
 
Niekedy tak v cirkvi, ktorú Natália navštevuje býva zvykom, že na konci bohoslužby, deti čosi dospelým predvedú. Zaspievajú pieseň alebo prezradia detaily z príbehu, ktorý sa naučili. Samozrejme, vždy je to mimoriadne veselé a vždy tam číha aj akési prekvapenie, ktoré nečaká nik, ani učiteľka nedeľnej školy.
 
„No tak deti, čo sme sa naučili?“ znela otázka aj v tú nedeľu. Deti vedeli zopakovať, že počúvali o pastierovi. A tak prišla na rad ďalšia otázka, kto je teda ten pastier. Odpoveďou malo byť, pravdaže, že Boh, ale jedno dieťa vykríklo:
„Pes!“
 
Pochopenie
 
Natália sa smiala, ale trošku bolaaj sklamaná. Ako je len možné, že deti si zapamätali práve toto? Že im najviac v mysli utkvel pes, a nie Boh?
 
Premýšľala o tom, aj keď prišla domov a uvedomila si čosi zásadné. Áno, aj my sme takí, aj my dospelí, ktorí už nechodievame do nedeľnej školy a ničí nás ťarcha povinností. Aj my si veľakrát z podstatného zapamätáme len to nepodstatné. Aj my sa nechávame rozptýliť, ba veľakrát rozptýlenie aj aktívne vyhľadávame, hoci by sme sa radšej mali sústrediť.
 
A tak Natália si len povzdychla a pomyslela si, že sa bude viac snažiť. Kiežby sme sa aj my všetci viac snažili, aby sme si pamätali pastiera, a nie psa. Aby nám nebodaj čosi neuniklo. Veď čo ak práve dnes chce Boh prehovoriť, niečo ukázať, niečo zmeniť a my budeme mysľou kdesi inde? Len to nie!