Príbeh zo života: Májové predsavzatie, pohreb a perníkové kapučíno

Hľadíte do tváre pominuteľnosti a hovoríte si, že chcete žiť lepšie. Naplno. Že nechcete premárniť ani jednu chvíľu niečím zbytočným a prázdnym. Lenže ako sa spomienka na pohreb vzďaľuje, tak sa vzďaľujú aj vaše sľuby. A žijete po svojom.

Predsavzatie v máji

Zuzana si tiež takto na pohrebe čosi predsavzala. Oplakávala totiž príbuznú, ktorá jej bola drahá a sľúbila si, že sa poučí z chýb. Ale najviac zo všetkkého si sľúbila, že nebude povrchná.

V poslednom období si na sebe všímala jednu vec, a síce že má radosť iba z určitých záležitostí. Tešila sa, napríklad, z dobrého seriálu. Že si oddýchla a prinútila myseľ netúlať sa kade-tade.

Tešila sa aj z knihy, ktorá ju vzala do iných svetov, spoznávať iné príbehy a načúvať neznámym hlasom. Tešila sa, keď s priateľmi šla na kávu či do obľúbenej  čokoládovne. Tešila sa dokonca aj zo sladkostí, lebo ona veľmi ľúbi cukor.

A toto všetko bolo dobré, áno, aj hodné úsmevu. Ale pýtala sa samej seba, či je toto všetko. Vari len pre toto žijeme? A keď sa nad sebou zamyslela, spýtala sa ešte jednu otázku, vážnejšiu. Teší sa viac z pominuteľného ako z nepominuteľného? Veď predsa spoznala Boha, Jeho dobrotivosť a lásku. Spoznala, aké to je byť s Ním.

A tak si dala májové predsavzatie, že bude žiť tak, aby si uvedomovala, že toto tu, to, čo naše oči vidia a za čím sa načahujú ruky, nie je konečné, lebo existuje niečo viac. Existuje aj niečo po smrti, existuje nebo.

Perníkové kapučíno

Zuzana sa teda začala pozorovať a aj jej myseľ sa prispôsobovala, až samu seba vyskúšala v jednej, pomerne humornej situácii. Ako milovníčka kapučína, a nie kávy, si dopriavala rôzne lahodné príchute tohto nápoja. A objavila, konečne objavila, aj svoju najobľúbenejšiu príchuť, perníkovú, nuž neváhala a chytro si aj objednávala.

A usmievala sa, lebo si predstavovala, ako to bude piť a aké dobré to iste bude. A vtom ju čosi pichlo vo vnútri. Akási myšlienka. Potom ju aj Bohu v modlitbe predostrela a takto sa s Ním zhovárala.

„Bože, ďakujem ti za toto perníkové kapučíno. Ďakujem ti za všetky dobré jedlá aj nápoje a za všetky možné radosti tohto sveta. Prosím ťa však, nech sa nenechám rozptýliť až príliš, aby som nezabudla, na čom naozaj záleží.“

Možno si poviete, že Zuzana len zveličila a že sama sebe urobila zle. Že keď si dala predsavzatie, menej si vychutnávala tie bežné udalosti dňa. Pravda však bola kdesi úplne inde, lebo to bolo skôr naopak. Ešte viac zážitkov zbierala, ale vždy vo všetkom videla Boha. Videla príležitosť byť mu bližšie a učiť sa žiť tak, že jedného dňa s Ním bude bývať v nebi. A ktovie, možno i to perníkové kapučíno tam bude.