Bola obyčajná sobota. Zuzka sa tešila z voľna, v podstate sobota bola jediný deň, kedy smela byť len tak. Počas nedele býval plný dom, čo ju síce veľmi tešilo, ale uvedomovala si, že popri nedeľňajších povinnostiach a hurhaji si nájde sotva minútu, aby si vydýchla. A tak sa snažila vždy všetko zariadiť tak, aby soboty boli jej časom. Keď prestane uvažovať o práci, ľahne si či sa vyberie na prechádzku.
Pravda, nie vždy sa jej darilo, lebo v organizácii času veľmi nevynikala. Stávalo sa, že keď prišla toľko očakávaná sobota, prešli hodiny a ona nemala pocit, žeby si plnila, čo si zaumienila. Ale v túto sobotu bola rozhodnutá ležať. Nič nerobiť. A nič jej to nemohlo pokaziť. Alebo žeby predsa?
Vtom ju oslovila priateľka. Že vraj či by ona a ešte jeden ich kamarát mohli prísť na návštevu k nim. Zuzka zvraštila tvár. Áno, priateľka jej čosi spomínala a ona vtedy aj súhlasila, ale keďže odvtedy uplynul týždeň a nepotvrdilo sa, či sa stretnutie uskutoční alebo nie, už s tým nepočítala. A poriadne ju to rozladilo.
Vyhovárala sa, že nevie, či ten druhý kamarát bude mať čas. Lenže ukázalo sa, že výhovorka bola zbytočná.
„Ak si príliš unavená, tak to nemusíme siliť,“ povedala jej priateľka do telefónu. Zuzka si povzdychla. Rada by odmietla, ale neurobila to. Ubezpečila ju, že príde. Akosi to tak cítila. A tak sa vychystala a nasadla do auta, kde ju čakalo prvé prekvapenie.
Zuzkina priateľka počas jazdy, lebo bola taká dobrá a vyzdvihla ju, povedala, že nevie, čo by si počala, keby ju odmietla. Že nechcela nič vravieť do telefónu, ale už ďalej nevládze. Priznala akési problémy v manželstve. A ťažké posledné dva dni. Zuzke napadlo, aké by bolo hrozné, keby skutočne neprišla. To však bolo len prvé uistenie, že takto to malo byť.
Druhé sa dostavilo, keď už sedeli v byte. Zuzka, kamarát Miro a manželský pár. Zišli sa, aby strávili aj nejaký čas na modlitbách. Zazneli kresťanské piesne, vďačnosti smerované Pánovi neba aj zeme. Potom bola Zuzka vyzvaná, aby ich nejako povzbudila. Pýtali sa jej, či má niečo, nejaký verš z Biblie, ktorý by predniesla a nad ktorým by sa spoločne zamysleli.
Zuzka ani nevedela ako, bolo to prirodzené a dostali sa k téme toxických vzťahov. Bolestí a zranení z detstva. Prvýkrát takto verejne prezradila svoj príbeh. Niečo tušili, ale nemala odvahu otvorene o tom hovoriť. Až teraz. Nehovorila to však preto, aby sa ona sama vyžalovala, ale skôrpreto, lebo vnímala, že pre nich to je potrebné.
A bolo to tak. Na konci stretnutia boli všetci dotknutí Bohom. A Zuzka si zreteľne uvedomila, že je jej čas, aby svojou skúsenosťou pomáhala mužom a ženám. Zrazu si už nepripadala unavená. Naopak, mala vnútornú aj fyzickú silu a dôvod usmievať sa.
Pravdaže, tento príbeh nie je o tom, že nikdy nemáme nikomu nič odmietnuť. Nie je ani návodom, ako neoddychovať. Skôr zamyslením sa, že nemôžeme tvrdošíjne trvať na svojich plánoch, keď nás Boh vedie inak. Musíme byť dosť múdri, aby sme hovorili nie, keď je to nevyhnutné, lebo aj oddych je dôležitý. Ale musíme byť dosť citliví aj na to, kedy, naopak, povedať áno. Lebo niekto nás možno v tej chvíli potrebuje, a keď nebudeme tam, kde byť máme, ochudobníme seba aj druhého. A to je veru, milí čitatelia, veľká škoda pre náš život, nemyslíte?
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies