Môžeme si byť oporou, alebo záhubou. Darom, alebo prekliatím. Keby sme si tak stále uvedomovali, aký vplyv na seba vzájomne máme, možno by sme sa občas správali inak. Ale len možno, lebo predsa len, sme ľudia a vy dobre viete, čo to znamená.
Nasledujúce príbehy sa skutočne stali. Jeden je o ľudskej schopnosti zmeniť nás k lepšiemu, ten druhý zasa poukazuje na temnotu, čo si neraz vnášame do životov.
Žena cestovala, a keďže sa potrebovala ubytovať, zarezervovala si izbu v hoteli. Bola to veriaca žena, takže sa snažila, čokoľvek sa jej prihodilo, vkladať do Božích rúk. Vstúpila do izby a nečakala nič. Iba ak to, že si ľahne a odpočinie po úmornom dni. Vôbec by jej však nenapadlo, že tam nájde niekoho skrytého. Všimla si ho, aj keď sa snažil pôsobiť nenápadne. Nevedela, kto to je, ani prečo si vybral práve jej izbu. S istotou vedela len toto: Chce jej ublížiť. Kľakla si k posteli a začala nahlas recitovať slová zo žalmu 91. Modlila sa a oodriekavala verše naspamäť. A kdesi uprostred toho celého sa stalo, že muž jej neublížil, ba čo viac, odišiel tak, ako keby tam nikdy nebol.
O niekoľko rokov neskôr sa stretli opäť. Náhodne. Vedel, že ho spoznala. Pochopil to, lebo už vtedy v tej izbe si všimol, že nenápadnosť sa mu nevydarila. No a teraz, keď stáli oproti sebe, on jej ďakoval. Hovoril, že keď ju počul, že keď počul slovo Božie z jej úst, čosi sa v ňom zlomilo. Pripomenulo mu to časy detstva, keď navštevoval cirkev. A odvtedy chodí ináč, už iba s Bohom. Nezakráda sa, nemá nekalé úmysly. Len žije najlepšie, ako vie s pomocou Božou.
Raz na pokyn z cirkvi prišiel jeden veriaci do väzenia. Jeho úlohou bolo slúžiť väzňom, kázať evanjelium. Zbadal tam muža, a hneď, ako jeho oči spočinuli na mužovej tvári, zdal sa mu povedomý. Aj mu to povedal, na čo muž prikývol.
„Áno, stretli sme sa. Pred niekoľkými rokmi som bol na kresťanskej akcii. Počul som kazateľa kázať a chcel som svoje srdce odovzdať Bohu. Prišli ste tam aj vy a z kazateľa ste sa vysmievali. Tak ste mi to znechutili, že som sa k Bohu neobrátil,“ povedal muž vo väzení.
Veru tak. Nie je jedno, ako žijeme. Ani to, čo hovoríme nie je jedno. Lebo nielenže nás vidí a počuje sám Boh, ale aj ľudia pozorujú. Pamätajú si a sú zasiahnutí. Buď v dobrom, alebo v zlom. Och, kiežby sme boli pre iných darom, a nie prekliatím.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies