Príliš dobrý na vzťah - ste magnetom pre toxických ľudí?

A tak sa pochopiteľne pýtate: Čo robím zle? Prečo to nakoniec vždy dopadne katastrofou, zneužitím, zranením? Veď ja sa len snažím tých ľudí milovať! Odpoveď môže byť trochu prekvapujúca: Črty, ktoré nás robia tak príťažlivými pre egoistických, vykorisťujúcich, manipulatívnych ľudí sú často tie najkrajšie božie kvality. Háčik je len v tom, že druhá strana ich majstrovsky zneužije a vtiahne do vzťahu plného pekla a trápenia.

Boh nám vo svojom slove sľubuje doslova hojný život(Jn 10,10), nie taký, kde máme otročiť druhým. A tiež nám hovorí, že máme byť jemní ako holubice, no opatrní ako hady (Mt 10,16). Dobré vlastnosti do nás vložil preto, aby sme viedli dobrý a radostný život, nie aby nás niekto druhý obral o našu dôstojnosť,  priestor, sny, identitu. A akékoľvek argumenty v zmysle – je to v tebe, sám si za to môžeš, že také typy priťahuješ, skrátka si si to vypýtal – sú absolútne scestné a nebezpečné! Nikto si nikdy nezaslúži zneužívanie od druhého, a žiadna naša vlastnosť nedáva nikomu povolenie ani ospravedlnenie, aby sa k nám zle choval!

Možno sa len musíme naučiť lepšie spravovať všetko to dobré, čo do nás stvoriteľ vložil. A byť opatrní (ako tie hady) pri pojmoch „obetovať sa“, „slúžiť druhým“, „odopierať si“, ktoré síce môžu znieť krásne a cnostne, no dajú sa tiež tragicky zneužiť a nepochopiť. A voviesť nás do skutočného vzťahového pekla. Pretože tak, ako vo všetkom, aj tu je potrebné mať zdravé hranice a rozlišovanie: Naozaj týmto „obetovaním sa“, „slúžením“, „odopieraním“ teraz slúžim tomu najvyššiemu dobru? Alebo len jednému egoistovi, ktorý neuznáva potreby a životný priestor druhých?...

Nie, určite sa nechceme vzdať všetkých tých dobrých vlastností, ktoré nás robia tak jedinečnými, či už je to ochota pomáhať, empatia, láskavosť. Sú to skutočné poklady tohto sveta a vzácne atribúty v ľudských vzťahoch. Dôležité je len vedieť spojiť – tak, ako nám radí Boh – nehu holubice a ostražitosť hada...

A ktoré sú teda tie črty - božie kvality , ktoré nás vedia urobiť ľahkým terčom manipulátorov?

1.Vyhovieť za každú cenu – Sú ľudia, ktorým je to skrátka prirodzené, sú stvorení na to, aby povzbudzovali, potešovali druhých, pozdvihovali ich či už slovom, drobnými gestami, alebo veľkými činmi. A je to v poriadku, pokiaľ v tom sú zdravé hranice. No existuje aj patologická forma takéhoto potešovania druhých. Až do takej miery, že si prisvojíme presvedčenie, že ak všetkých okolo nás neurobíme šťastnými a spokojnými, my sami nemáme žiadnu hodnotu, cítime sa vinní a chybní. Môže sa z toho stať naozaj otrocký životný princíp, ktorý nás ženie neustále napĺňať potreby druhých bez ohľadu na naše potreby, sily, energiu, priority.

Riešenie? Opäť ho nachádzame v Božom slove, v Galaťanoch 1,10: „Chcem si teraz nakloniť ľudí alebo Boha?“ Inými slovami – požiadavka, ktorú idem teraz naplniť má nejaký všeobecný zmysel pre dobro nás všetkých, alebo idem zaplniť akýkoľvek vrtoch, neduh, hlad nevyrovnaného, toxického človeka, ktorý nikdy v ničom nemá dosť? Idem niečo urobiť preto, že je to správne, alebo len aby bol pokoj v dome?

2. Udržať pokoj – s tým úzko súvisí ďalšia vlastnosť, ktorá z nás robí ľahký terč narcisov, egomaniakov, psychopatov všetkého druhu. Mať pokoj sa pre nás stane hlavnou prioritou a najvyššou kvalitou. Tak veľmi sa bojíme konfrontácie s „naším“ narcisom, jeho výbuchmi hnevu, zlosti, zhadzovačnými poznámkami, lavínami obviňovania, emočného vydierania, že prehltneme všetky potrebné slová. Áno, máme byť „peace-makermi“, no to neznamená byť ticho, a tak vlastne narcisovi udeliť súhlas, že sa tak môže chovať aj nabudúce.

Účinný „peace-maker“ si nezatvára  uši a oči pred neprávosťou, ale vstupuje do konfliktu, aby mohol prísť skutočný a trvalý mier. Na rozdiel od „peace-keepera“, ktorý sa všetkému nepríjemnému, čo by mohli vybuchnúť vyhýba. Viem, ten strach postaviť sa manipulátorovi je niekedy neznesiteľný, ale vedzte, že narcis vaše ticho a súhlas miluje a bude sa vás práve preto držať. Stojí za to ten strach (a možno aj krik) prekonať, je to oslobodzujúce!

3. Odpustiť nerovná sa dôverovať – Nemusíme debatovať o dôležitosti odpustenia. Je zdravé, správne a prospešné uvoľniť a pustiť  všetok hnev, ukrivdenosť, nezaoberať sa tým ďalej, nečakať zúčtovanie, nezožierať sa. No to, že sme odpustili neznamená, že sme niekoho čin schválili, uznali za správny, a už vôbec nie to, že v tom môže „náš“ manipulátor pokračovať! Nenechajte sa pomýliť – ak niečo pomenujete ako nesprávne, zlé, či dokonca choré, neznamená to, že  ste neznášanlivá osoba, plná zášti!

Naopak, práve to je krok k oslobodeniu. Je to, ako keby ste vošli do klietky k psovi, ktorý vás desaťkrát pohrýzol a vy za ním idete aj jedenásty raz. To nie je žiadna cnosť, veľkorysosť, láskavosť ani odpustenie, to je jednoducho hlúposť. Milovať môžeme kohokoľvek – aj na diaľku a nezaslúžene – no dôveru si treba získať.

4. Štedrosť – ste soľou zeme a pokladom, ak viete pomáhať, dávať, pomôcť, priložiť ruku, kde treba. Vďaka vám! No viete, koho priťahujú tí, čo dávajú? Tých, čo berú! Vždy sú pripravené celé zástupy rôznych psychopatických osobností, ktoré si od vás vezmú všetko, čo pre svoj život potrebujú: Čas, energiu, vaše talenty, dary, láskavosť, pochopenie, peniaze, ospravedlnenie, podporu, priestor... No ako sa nerozdať tak, aby sme napokon neprišli o všetko v našom živote (často aj zdravie, dušu, identitu?) Riešenie je možno jednoduchšie, ako by ste si mysleli.

Váš vnútorný kompas vám vždy spoľahlivo hovorí, či áno alebo nie. Dávate preto, aby ste sa necítili vinní, že ste odmietli, že jednoducho neviete povedať „nie“, že sa to nepatrí, že cítite nutnosť byť dobrým človekom? Tak to je zlý dôvod. Pretože aj Boh nám hovorí, že „každý dáva tak, ako si umienil v srdci, nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje.“ (2 Kor, 9,7). No povedzte, čakali by ste od Boha slovo, že dávať máme z veselosti? Keď chcete opäť niečo dať, a máte čudný pocit, zastavte sa, stíšte, pomodlite a spýtajte tam hore, či je toto dobré dávanie.

5. Spasiteľský syndróm – byť k niekomu láskavý, preukazovať mu rešpekt, priať mu len to najlepšie neznamená to isté, ako snažiť sa za každú cenu ochrániť človeka pred následkami jeho vlastných činov a rozhodnutí. Zachraňujeme ľudí, ktorí sú v nebezpečnej, život ohrozujúcej situácii, ktorí si nevedia sami pomôcť. No neustále vyťahovať z kaše niekoho, kto tam padá znovu a znovu z vlastnej svojvôle nie je zdravé. Takisto nie je zdravé snažiť sa vytiahnuť z kukly húsenicu a urobiť z nej nasilu motýľa, aj keď ešte nie je čas a musí si sama prejsť procesom zrodenia. A tak ho vyšleme do sveta s jedným krídlom, pretože to druhé nestihlo dorásť.

Keď pomáhame zlým spôsobom, neumožníme ľuďom vziať následky za ich činy a naučiť sa, čo musia na svojom živote opraviť. Cieľom má byť pomôcť niekomu byť silnejším, nie neustále ho zachraňovať pred ním samotným. Nielenže to nepomáha im, ale ešte sa to otočí proti vám a stiahne dolu oboch. Čo ak naozaj nie ste na tomto sveta na to, aby ste niekoho zachraňovali? Čo ak je tu na to niekto celkom iný, skutočný spasiteľ? Stačí len zdvihnúť hlavu k oblakom...