Prišla na to, prečo sme niekedy takí nespokojní

Aj pri poslednom výdychu
Človek nemôže byť šťastný a súčasne aj veľmi nespokojný. Nespokojnosť je niečo, čo bráni smiať sa tak hlasno ako to len je možné, ona určuje to, ako sa bude spätne hodnotiť život, ak sa na neho pozrie z hľadiska toho, čo minulosť vzala a čo dala.
Nie je neobvyklé, že aj na smrteľnej posteli, skôr než zaznie posledný a chrčiaco znejúci výdych, umierajúci vyslovuje buď pozitívnu alebo negatívnu skúsenosť.

„Mal som dobrý život, bol som spokojný," hovorí, ak skutočne spoznal nádej aj v beznádeji.

Horší výrok je, ak umierajúci povie: „Nie, nebol som spokojný."

Najhoršie na tom je, že neexistuje viac príležitosť napraviť to. Smrť je deliaca čiara a vďaka nej sa nedá vrátiť a zopakovať si nič z predchádzajúceho obdobia.

Tak teda prečo?
Skúmala samu seba a nerozumela, prečo ju trápi nespokojnosť. Mala k dispozícii všetko, ba ešte oveľa viac než potrebovala.
„Mám skvelý život. Mám milujúceho manžela a dospelé deti, s ktorými si rozumiem, dokonca pre mňa pracujú. Rovnako to je aj s vnúčatami, ani s nimi nijaký problém nebol. Fyzicky som vo výbornej kondícii a mám tú výsadu, že robím prácu, ktorú milujem," priznala sa svetoznáma kazateľka. Preto jej nešlo na rozum, v čom pramení dojem nespokojnosti.

Verš v Biblii
Objasnenie jej priniesol až verš napísaný v Biblii. Prostredníctvom neho sa jej dostalo vysvetlenia.

Je to múdrosť nachádzajúca sa v knihe Kazateľ, kráľ Šalamún sa vyjadruje o živote, márnosti a aj o čase.

„Všetko krásne urobil vo svojom čase, aj večnosť im dal do mysle, ale dielo, ktoré Boh koná, človek od začiatku do konca nevystihne."

Kazateľka teda zistila, že každý človek je stvorený na čosi viac. Možno väčšina už prekonala akési vnútorné volanie, nejaký nevystihnuteľný pocit, že chce čosi viac.

Boh stvorenie učinil tak, že mu dal do mysle prirodzenú túžbu po večnosti, pretože smrťou sa nekončí vonkoncom nič. Život môže byť preplnený materiálnym bohatstvom, ale hlad duše zasýti iba Boh sám.

„Je to tak, že milujem pozemský život. Ale tento verš mi pomohol uvedomiť si, že potrebujem byť každý deň pripravená. Raz totiž budem stáť pred Bohom a on sa ma spýta, ako som zaobchádzala s tým, čo mi dal."

Okrem toho, uvedomenie si večnosti dáva väčšiu iskru a pýta si oveľa viac priestoru pre múdrosť. Čas je to jediné, čo sa stráca a nedá sa nahradiť.

Pravda, nie každý verí vo večnosť, rovnako ako nie je samozrejmá ani viera v Boha. Pre toho, kto vie, že existuje najvyšší, ktorý nad vesmírom bdie, nech je článok a svedectvo kazateľky povzbudením k pripravenosti. A pre toho, kto neverí, nech je i tak miernym postrčením, že sa oplatí dávať času zmysel.