Rasisticky ladené slová nie sú neškodné, najmä ak ich začujú deti. Prečítajte si, aké problémy narobili len slová na základnej škole!

Malá Zuzka si ešte neuvedomovala veľa vecí, máločo vedela o rasizme, netušila ani, že také slovo vôbec existuje. Narodila sa ako Rómka, ale doma sa nikdy o farbe pleti nerozprávali, ani na to nebol dôvod, koniec koncov či má človek tmavú a či svetlú pokožku, stále ľúbi, stále sa v detstve hrá, stále vlastní jedno srdce a jeden rozum.

Posmešky

Je nesmierne zarážajúce, že malá nezbednica, práve navštevujúca prvý ročník na základnej škole, už mala možnosť v škole započuť nenávistné posmešky, a hoci o sebe nevedela, kam patrí, už stihla pochopiť, že byť Rómom asi nie je žiadna zábava, lebo nikto nešetril urážkami.

„Rómovia len smrdia,“ zachytila slová starších žiakov, keď prechádzala z jedálne.

„Cigáni majú len vši,“ zasa inde sa jej donieslo do uší.

A ona uverila, vstúpilo jej to do mysle a usadilo sa, aby neskôr prinieslo ovocie.

Spolužiak

A tak nečudo, že sa udiala príhoda, veľmi zvláštna, veľmi nepríjemná, veľmi bolestivá. Do triedy zavítal nový chlapec, prišiel z detského domova a verejne o ňom bolo známe, že je Róm. Mysliac si teda, že je to správne, nakoľko len napodobňovala to, čo videla a počula, pridala sa k posmievaniu, keď počas prestávky nastalo. Keď ostatní vraveli, že by ho mali zo školy vyhodiť, že by mal ísť preč, lebo každého len nakazí nejakou chorobou a celé to tam ušpiní, aj ona súhlasila. A nový chlapec všetko vnímal, slzy sa mu kotúľali po lícach. Volal sa Karol a nikto mu nepribehol na pomoc, nikto ho neutešil.

Malá Zuzka sa nezbavila čudného pocitu na hrudi, niečo jej na tom nesedelo a ani ju netešilo, že on vzlyká. A predsa neprestala, lebo podľa všetkých bolo prirodzené posudzovať na základe farby pleti, nikto na tom nevidel nič zlé.

Vysvetlili jej to

Až neskôr, keď sa odvážila so skúsenosťou zdôveriť rodine, vysvetlili jej, že sa nesmie už nikdy viac rovnako správať k nikomu. Ani k bielemu, ani k čiernemu, jednoducho k nikomu. Konečne jej objasnili, kým je i ona sama a túto pravdu prijala so stiahnutým žalúdkom, lebo v malom veku už zažila dosť na to, aby nepochybovala, že bude mať v živote problémy, možno dosť veľké.

A nemýlila sa, s diskrimináciou sa stretávala v puberte, stretla sa s ňou na železničnej stanici, keď len sedela a čakala na vlak, stretla sa s ňou počas štúdia. A stretáva sa s ňou i teraz, avšak dnes je tu jeden obrovský rozdiel. Síce to trvalo roky, ale za svoj pôvod sa nehanbí, naopak, hrdo sa hlási k tomu, že je Rómka a ľutuje, že sa nenaučila i jazyk, ale dúfa, že jedného dňa i to napraví. Nehanbí sa za to, ako sa narodila a už nikdy viac nikoho neponížila, zaviazala sa, že vždy, kedykoľvek zbadá nejaké bezprávie, postaví sa za slabších. Z pamäti sa jej nepodarilo vymazať obraz chlapca, spolužiaka Karola, ktorý tíško plakal, a práve ten si pripomína, keď je svedkom čohokoľvek nenávistného.