Bol to kráľ, ktorého si vybral ľud. Teda nie priamo jeho, ale to chceli, Izraeliti žobronili, nech majú kráľa. Nechceli sa už ďalej odlišovať od iných národov, nechceli život ako predtým, no žiadalo sa im zmeny. A monarchia, áno, to by bolo to pravé, niečo, čo by im pomohlo aj v časoch bojov, ktorých bývalo hojne.
Takto sa začína príbeh muža menom Saul. Vtedajší prorok si vypočul žiadosť obyvateľov Izraela, že volajú po kráľovi, a hoci on sám s tým nesúhlasil, hoci mu jeho srdce divo búšilo, len keď si na také čosi pomyslel, vyhovel im. Lebo tak to chcel aj Boh, aby im vyhovel.
Tak sa stalo, niekto by to nazval náhodou, avšak vieme, že to bolo riadením Božej ruky, že vybraný spomedzi všetkých bol Saul. Urastený mládenec. Na pohľad krásny. Zdalo sa, že aj pokorný, lebo do kráľovskej funkcie sa nehrnul, ba čo viac, len samotnú myšlienku, že by mu na pleciach ležala taká obrovská zodpovednosť i česť, považoval za nereálnu. Nemožnú.
Počínal si najskôr dobre. Hľadal Boha, získaval si ľud. Aj tí, čo sa javili ako odporcovia, napokon zložili reptanie na zem ako zbraň a uznali, že tento muž bude nad nimi vládnuť. Lenže ako čas plynul, Saul sa dopúšťal jednej chyby za druhou. Neplnil Božiu vôľu.
Kľúčový okamih nastal, keď mal poraziť dávnych nepriateľov. Bolo jasne dané, že keď aj zvíťazí, nemá si brať nič z koristi, lebo áno, kedysi bolo zvykom, že víťazovi patrila aj korisť, čiže niečo od porazeného. Ale toto bola iná situácia. Saul však neposlúchol, a nielenže si z koristi vzal, ale ešte ani nepočkal. Tváril sa, že túži poznať Božiu vôľu, no nepočkal na toho, ktorý mu mal pomôcť ju odhaliť. Bol to predsa starý zákon, na to pamätajme, že vtedy Boh jednal prostredníctvom určených ľudí. Kňazi a proroci, tí mali výnimočné postavenie a boli akýmisi prostredníkmi.
Prorok sľúbil, že príde, a aj prišiel, ale prišiel vtedy, keď už Saul rozhodol sám.
A tak prišlo k pádu. Padol ako kráľ, lebo práve toto bol okamih, kedy Boh už vybral inde. Bol to okamih, keď sa prepísali dejiny, lebo keby bol Saul poslušný Božej vôli, tak by na trón zasadol jeho potomok. Keďže sa však zachoval ako vzbúrenec, tak Boh si vyhliadol muža menom Dávid. Iste, nebolo to tak, žeby zosadili Saula z trónu okamžite, vládol až do svojej smrti. Ale stratil rešpekt ľudu. Stratil priazeň človeka. Stratil sám seba, lebo jeho správanie sa čoraz viac zhoršovalo. Zo žiarlivosti bol schopný a ochotný aj vraždiť, bol pomstichtivý a bláznivý, nenašiel nikde pokoja. No čo bolo najhoršie, stratil priazeň Božiu.
To sa deje s nami všetkými, keď vybočíme. Niežeby nás Boh zavrhol, alebo žeby nás prestal vrúcne milovať. Ibaže tie dôsledky. Veľa ľudí sa pýta, prečo sa im deje také i onaké zlo, nechceme síce zovšeobecňovať, lebo odpovede môžu byť rôzne, v závislosti od individuálnej situácie, ale veľakrát je to presne o tom. Že nejde o trest, ale iba o dôsledok. Zlého rozhodnutia. Stačí, ak sa rozhodneme zle raz, potom sa to len stupňuje, a k jednému sa pridáva druhé i tretie. Božia vôľa je nám skrytá, lebo ani nie sme schopní ju vidieť.
Sú to rôzne veci. Žena, čo sa zapletie s mužom, aj keď vie, kdesi tam vie, že nie je pre ňu. A ona sa snaží, nech to všetko funguje, ale ono to nefunguje a bolesť sa zväčšuje. Čo sa stalo, vari ju niekto trestá? Nie, to len šla proti Božej vôli, lebo Boh nechce, aby sme svoje srdcia dávali komukoľvek. Dáva nám múdrosť, nech sa dobre rozhodneme, nech si vyberieme uvážlivo.
Alebo tínedžer, ktorý sa raz zarozpráva s inými mladými. Konečne ho niekto počúva, konečne niekto berie na vedomie jeho existenciu. Je to ale zlá partia. Ťahajú ho do problémov a on sa topí a topí. Božia vôľa ale nie je, aby sme sa priatelili s kýmkoľvek. Písané je, že ak budeme čas tráviť s múdrymi, zmúdrieme, ale ak s hlúpymi, dobre to rozhodne nedopadne.
Alebo naše dni. Pripadajú nám fádne, až na zaplakanie. Len pracujeme a potom čo? Nič. Tvrdíme, že život nám uniká pomedzi prsty. Lenže Boh nás varuje, aby sme si dobre premysleli, ako budeme tráviť hodiny dňa. Nemôžeme prestať pracovať či študovať, ale to neznamená, že musíme žiť prázdne. Veď keď nás v Biblii povzbudzuje, nech nemárnime čas, presne vie, že síce pracujeme a máme povinnosti, ale že môžeme viac. Že môžeme napĺňať naše poslanie. Venovať sa blízkym. Meniť svet. Ak aj nie celý, aspoň ten maličký, ktorého sme súčasťou. Ten, v ktorom sú aj naši milovaní.
Ach, toľko vecí to je. Mohli by sme menovať ďalšie a ďalšie príklady, ale všetci máme niečo. Vo všeobecnosti platí, že Božia vôľa nás môže niekedy ľakať. Nevieme, čo Boh zamýšľa a ako to zamýšľa. Nevieme. Čo ak bude žiadať niečo ťažké? A vôbec, ako spoznáme, že to či ono je Božia vôľa?
Prvý spôsob, ako nájsť Božiu vôľu, je pravidelne čítať Bibliu. Tam sú pravidlá, rady, múdrosti, ktoré nám pomôžu rozhodnúť sa, vykročiť tam či onam.
Dobre, niekto možno teraz povie, že v Biblii nie sú také tie konkrétnosti. Nepovie nám, koho si vziať, či na akú vysokú školu ísť. Ale pre toto je aj modlitba. Osobný rozhovor so Stvoriteľom, kde sa pýtame a čakáme, čo odpovie. Cez myšlienky, cez hudbu, knihu. Nebojte sa, je dostatočne vynaliezavý.
Tretí spôsob spočíva v komunikácii s inými veriacimi. V pravidelnom navštevovaní spoločenstva kresťanov. Kazateľ niekedy bez toho, aby poznal náš príbeh, môže povedať čosi, čo nám ukáže Božiu vôľu. Alebo nielen kazateľ, ale aj iní. Je nesmierne dôležité udržiavať kontakt s inými, ktorí tiež veria, ktorí uctievajú, ktorí chcú poznať Božiu vôľu.
No a napokon, čo robiť, ak sa bojíme, že Boh bude chcieť niečo ťažké, čo nás zabolí? Na to je len jeden liek. Dôvera. Musíme Ho dobre poznať, a ak Ho dobre poznáme, potom sme si istí, že je dobrí. A že pre nás zamýšľa dobré. O tom to je, o skutočnej viere. A ak nás Jeho rozhodnutie zabolí, nezabúdajme, že je to len na chvíľku. Chvíľková bolesť, oproti budúcej radosti.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies