ROZHOVOR Ako Ján Štrasser znovu oživil Eugena Onegina

Eugen Onegin ožíva v reedícii vášho prekladu z roku 2002 po dvadsiatich rokoch, prečo?

Pred dvadsiatimi rokmi som preložil Onegina pre vydavateľstvo Petrus, ale vtedy vyšiel dvojjazyčne – v slovenskom a v ruskom jazyku, dokonca som bol za toto dielo ocenený. Nakoľko na trhu je o Onegina stále záujem, dohodli sme sa s vydavateľstvom Slovart na novom čitateľskom slovenskom vydaní, respektíve na reedícii tohto svetoznámeho diela. Z knihy mám veľkú radosť je prenádherne ilustrovaná, takže naozaj skvost pre čitateľa. Samozrejme Onegin bol prekladaný už niekoľkokrát, poznáme preklady Sama Bodického, Janka Jesenského i Ivana Kupca. Ja som mal k Oneginovi vždy blízko, dokonca som si ho vytiahol aj ako maturitnú otázku, čo ma nesmierne tešilo. V čase mojej mladosti, mal som asi 20 rokov, som si k nemu aj sadol a preložil zopár „hláv“, no vedel som, že krátko po preklade Ivana Kupca nenájdem vydavateľa, ktorý by sa toho ujal. Potom som sa asi po 20-tich  rokoch sťahoval a v šuplíku som našiel môj starý nedokončený preklad, tak som si k tomu sadol a dokončil som ho v spomínanom roku 2002. Bol to pán vydavateľ Chalupa, ktorý ma presvedčil, aby to vyšlo dvojjazyčne, že to bude atraktívne a naozaj bolo.

Na túto prácu máte teda pekné spomienky?

Áno, pretože stáva sa, že niekedy sa virtuálne s autorom hádam pri počítači, ale robím to preto, lebo ma nebavia príliš ľahké veci. Baví ma niečo ako výzva a toto výzva rozhodne bola. Keď som už chytil rytmus „puškinovskej strofy“, išlo to veľmi fajn a mám z toho radosť aj dnes.

Čím bol iný váš preklad oproti predchádzajúcim, že zaujal vydavateľa a podujal sa na to, aby dielo v novom šate uzrelo svetlo sveta?

Keď som robil dramaturga Poetickej scény, robili sme dramatizáciu Onegina a samozrejme každý prekladateľ má svoj štýl. Nechcem sa dotknúť svojich predchodcov, ale nadobudol som presvedčenie, že Eugen Onegin by mal hovoriť trochu súčasnejším jazykom, tak ako ho Puškin napísal, jazykom súčasníka 20.-tych rokov minulého storočia. Mal som pocit, že tie preklady boli akoby,  jemne povedané, zastaralé.

V čom je váš preklad modernejší?

Nesnažil som sa modernizovať, skôr aby reč postáv bola plynulá, nie vyumelkovaná. Je tam viazaný verš, ktorý prekladatelia staršieho typu – napokon aj ja som  už prekladateľ staršieho typu – ale ešte staršieho,  tí to trochu lámali cez koleno, aby to sedel  a chýbala tomu plynulosť prehovorov.

Čím vás očaril Puškin-Onegin, že ste sa sám rozhodli ho v rannej mladosti prekladať, prerozprávať ho inak, aj keď ste nemohli tušiť, že niekedy vyjde knižne?

Puškin ma všeobecne zaujímal, venoval som  sa mu už od vysokej školy, jeho tvorba je skvelá, Onegin je pre mňa zaujímavý človek, na tú dobu spoločenský a veľmi odvážny. Do knihy v roku 2002 som o ňom napísal toto: „Puškinov Onegin je môj súčasník odromantizovaný – to nie je to správne slovo. Inak romantický. Romantický s odstupom,  ironický voči romantizmu, prežívajúci a pripravujúci jeho koniec, skeptický voči spoločnosti aj sebe.“ Toto je asi najpresnejšie, pretože Onegin sa pokladal za romantické dielo, ale on nie je romantický, on už predznamenáva realizmus 19. storočia,  a tým je pre ma veľmi zaujímavý.

Máte autora, s ktorým ste sa v ostatnom období tak riadne virtuálne vyhádali?

Pracujem na preklade knihy vynikajúcej, pomerne mladej ruskej autorky Guzel Jachina. Už som jednu jej knihu preložil, volá sa Zulejka otvára oči. Táto sa volá Transport do Samarkandu, je to silná kniha o hladomore v Rusku v dvadsiatych rokoch minulého storočia,  no jej štýl ma privádza do mierneho šialenstva. (Úsmev).

Na záver si neodpustím otázku, nakoľko ste majster kníh rozhovorov – čo kniha rozhovor, rodí sa nejaká? 

Ostatná bola s Martinm Bútorom a teraz pripravujem novú so skvelým hercom a občianskym aktivistom Richardom Stankem.

Mohlo by vás zaujímať: ROZHOVOR Boris Filan exkluzívne pre Netky o knihe Cigary idú do neba