Na rozprávky by sme nikdy nemali prestať veriť, ani ako dospelí, ani ako najstarší z najstarších, ani vtedy, keď sme sklamaní a ošľahaní všetkými vetrami. Stále by sme mali pamätať na žabích princov, na princezné, ktoré zahodia pýchu a budú láskavé, na dobro, víťaziace v každom príbehu. Anna Gajová, hoc je veľká a vychovala deti, má tiež čo do činenia s tými čarovnými zápletkami, veď je rozprávková mama, a deti ju poznajú ako UsmievAnku, ktorá vždy nielen rozosmeje a roztancuje, ale aj čo-to naučí.
UsmievAnka je pozitívne naladená, koniec koncov jej povolanie by jej beztak nedovoľovalo byť zachmúrená, avšak dovolím si tvrdiť, že ona má radosť už vpísanú v srdci, a to odmalička. Jej detstvo bolo totiž, podľa všetkého, úchvatné, človek si to len predstaví a hneď si povzdychne.
Ako z rozprávky
„Moje detstvo bolo veľmi čarokrásne, milé a sladké. Boli to 70. roky, keď ja som bola maličká Anička, chodila som do pomerne jednoduchej škôlky, kde bolo veľa detí a mala som veľa kamarátov. Veľa som spievala, kamkoľvek sa dalo ísť vystupovať, ja som chcela povedať buď básničku, alebo zaspievať pesničku. Moji rodičia vtedy veľa cestovali, napríklad do Bulharska a celá cesta autom prebiehala tak, že som stále rozprávala básničky alebo spievala. Moja mama hovorila, že občas to so mnou bolo na nevydržanie.
Často som chodievala na prázdniny na dedinu, kde som mala babičku, bratrancov a sesternice, vzťahy sa prepájali, veľa sme sa smiali a hrali,“ unikla do spomienok Anna Gajová, ktorá si ešte veľmi dobre pamätá i na to, aké bývali vtedy sviatky, ako prebiehal ten čas, keď sa i z najväčšieho mrzúta smie stať najsladší anjel.
„Vianoce v detstve boli vždy biele, na dedine, babka piekla. Vonku bývala veľká sánkovačka, guľovačka, zmrznutí sme sa potom vyhrievali pri peci. V čiernobielom televízore sme sledovali rozprávku Tři oříšky pro Popelku.“
No neznie to úžasne? Viacerí si asi zaželáme, aby sa 24. december priblížil a aby sme i my navrátili Štedrému dňu čaro, ktoré mu patrí a ktoré mu občas kradneme.
Deti
Anna Gajová sa, pravdaže, vzdelávala, a keďže jej to spievalo, nebude prekvapujúce, ak napíšem, že absolvovala štúdium muzikálového spevu na konzervatóriu, v rámci ktorého bola spolužiačkou viacerých súčasných osobností v hudobnom svete. Tak napríklad za mladých stredoškolských liet trávila hodiny s Mariánom Čekovským, s Igorom Timkom či s Petrou Maxim a iste sa našli i iní, ktorí dokresľovali triednu atmosféru.
Potom sa jej pošťastilo i dobre sa vydať i založiť si rodinu, a pokiaľ ide o to, vždy mala v jednej veci jasno, vždy presne vedela, čo chce.
„Detičky boli pre mňa vždy veľmi dôležité. Vzťahy a názory sa v živote menia, ale jedno som vždy vedela, že chcem mať veľkú rodinu, a to sa mi aj podarilo. Kým som mala 30, tak sa mi narodili všetky tri deti. Bola som šťastná mamička, vzťah s nimi nebol taký hlbší, skôr hravý, a keď som mala 35, tak som si povedala, že by som chcela ešte jedno dieťatko.“
Áno, i ďalšie dieťa privítali v domácnosti, ale bolo to trochu iné. Možno pre niekoho netradičné, ale o to nádhernejšie.
Adopcia
Stalo sa, že bábätko nešlo počať prirodzene, a tak sa manželia i za účasti už odrastených troch detí spoločne rozhodli, že pribudne nový člen prostredníctvom adopcie.
„Viem, čo je to byť biologickou mamičkou a viem, čo je to byť adoptívnou mamičkou a túto skúsenosť si veľmi vážim. Adoptovali sme si dieťatko priamo z pôrodnice, Tomáško sa narodil v Bratislave v Ružinove. Bola to veľmi dlhá cesta, vyžadovalo si to papierovanie, ale nenechali sme sa tým odradiť. Tú adopciu som cítila v srdci, cítila som, že niekto mi v živote chýba, že ešte nie sme doma všetci, že ešte niekomu sa chcem odovzdať,“ úprimne povedala Anna Gajová, ktorej sa až po adoptovaní zdalo, že sú konečne všetci, že rodina je celistvá. Že je taká, aká byť má.
Krok do neznáma
Od osudného rozhodnutia uplynulo už niekoľko rokov, čas preletel, ako keby sa niekam ponáhľal.
„Dnes má Tomáško už osem rokov, všetko to tak preletelo, ako vlastne uteká všetko. Adopcia je krok do neznáma, ale je to ako s manželstvom. Beriete si partnera, sľubujete si spoločnú budúcnosť, ale tiež je to krok do neznáma, lebo neviete, či to naozaj tak dopadne. A rovnako ako pri pôrode, aj tam máte otázky, či dieťa bude zdravé, či z neho bude dobrý žiak, tiež je to krok do neznáma.“
Tomáško je nadaný, zatiaľ však nie do hudby, ale má svoje vlastné talenty, v ktorých sa zdokonaľuje.
„Až mi niekedy stíska srdce, Tomáško je vynikajúci plavec, dokáže plávať až ku dnu a odtiaľ mi vždy niečo donesie. Priniesol mi takto aj morského ježka.“
Pesničky
O chlapčekovi, ktorý sa nečakane zjavil v životoch a roztopil srdcia, je i pieseň, ako inak, naspievaná UsmievAnkou.
„Prišiel si tak nečakane, nik netušil, čo sa stane, keď raz teta zo sociálky, zavolala nám.“
No a keď sme už pri tých piesňach, museli sme i o nich niečo vyrozprávať, Anna Gajová predsa hlasom robí deti šťastné, ale pravdou je, že nespievala vždy iba tak, ako spieva dnes.
„Predtým som spievala retro veci, účinkujem tu ako miestna speváčka, a potom som prišla k detskému projektu, ktorému sa venujem už osem rokov. Snažím sa to robiť dobre, snažím sa, aby to bolo edukatívne, aby detičky boli vždy nejakým spôsobom poučené. Niektoré texty si dávam písať, niektoré texty si píšem sama. Niekedy si viem predstaviť, čo tie deti teraz potrebujú, zatvorím oči a poviem si, že október bude mesiac úcty k starším, tak by som mala zaspievať pieseň o ľudskom tele, ako sa vyvíja, prečo by sme starším mali pomáhať. Mám piesne o veselých zvieratkách, o ročných obdobiach, na všetky možné spôsoby, ale niektoré programy mám prispôsobené tak, aby boli len zábavné, kde sa len tancuje a ukazuje.“
Nuž a čo ešte dodať, azda len to, že UsmievAnka je naozaj človek, ktorý má čo povedať, má čo odovzdať. Vek je pre ňu len číslo, lebo ona má zdravé telo i zdravú dušu. Veľa sa hýbe, vďaka koncertom sa veľa naskáče, dobre spáva a s Tomáškom sa neraz vyberú na prechádzku i večer, keď je chladno, ale idú, zhovárajú sa, upevňujú puto medzi matkou a synom. A tak to má byť, tak je to správne. A aj krásne.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies