ROZHOVOR František Majerský, prezident Slovenskej komory zdravotníckych záchranárov: „Pacient má takú šancu na záchranu, akú mu všetci dáme.“

František Majerský je mimoriadne aktívny. Okrem svojej práce, výjazdov do terénu, boja za verejne dostupné defibrilátory a rodiny veľa športuje. Hrá hokej, behá, venuje sa turistike, skialpuje. Onedlho ho čaká 11. ročník Rescue Days, celoslovenská konferencia záchranárov, ktorú organizuje jeho OZ Záchrana, kde preberajú s kolegami aktuálne témy. To sa môže pochváliť aj dvoma oceneniami. Dostali Zlatý záchranársky kríž za rozvoj a propagáciu záchrannej služby a Národnú cenu operačného strediska za rozvoj a propagáciu záchrannej služby.

Majerskí práve pokrstili syna Šimonka.

Záchranárom ste po celý svoj profesijný život. Čo alebo kto vás k tejto profesii nasmeroval?

Ako deviataci na základnej škole sme sa so spolužiakom Marekom Žifčákom rozprávali o tom, kam na strednú. Rozhodli sme sa pre zdravotnícku a odvtedy sme snívali len o tom, že sa jedného dňa staneme záchranármi. Po maturite som išiel do Bratislavy na III. Internú kliniku na Kramároch a o rok som už pracoval v záchrannej službe IRES. Prežil som tam naozaj sedem krásnych rokov – lietal som vo vzduchu, zachraňoval ľudí v sanitke. Stručne povedané, kopec práce, kopec dobrých výjazdov, kopec dobrých priateľov…  

Je to ťažká práca, veľakrát sú pacienti v zlom stave. Zvládali ste to od začiatku bez problémov, alebo ste sa občas aj, povedzme, zosypali, čo by ste, samozrejme, nemali.  

Myslím si, že som mal na toto povolanie od začiatku dobrú predispozíciu. Pamätám si na svoju prvú službu. Havarovalo auto, mladý otec rodiny vyletel cez čelné sklo, bol na mieste mŕtvy. Vtedy som si uvedomil, ako sa môže človeku v sekunde zvrtnúť život. Počas svojej sedemnásťročnej praxe som zažil veľa tragických udalostí a veľa z nich mi zostalo v hlave. Zosypať som sa nezosypal, ale veľa som premýšľal o tom, čo sa stalo, aký bol život k týmto ľuďom krutý.

S kolegami.

Na chvíľu ste sa ocitli aj v politike, v strane Za ľudí. Na prelome tohto leta a jesene ste z nej odišli. Prečo ste do nej vôbec vstupovali, veď ako šéf záchranárov máte práce viac než dosť?

To je dobrá otázka.  Prezidentom komory zdravotných záchranárov som už piaty rok a vidím, že sa veľa vecí zmeniť nedá. Len na ne poukazovať a tlačiť. Preto som si myslel, že vstupom do politiky budem môcť veci meniť, najmä čo sa týka záchrannej služby. To sa, žiaľ, nestalo. V strane Za ľudí sa posledného pol roka riešili iba spory, a tak som si povedal, že pre mňa sa to skončilo. Ubíjalo ma to. Preto som sa rozhodol venovať svoju energiu práci záchranárov a rodine. 

Vtedy sa vás pýtali, či sa do politiky vrátite. Povedali ste, že nič nevylučujete, ale aktuálne v nej pokračovať nemienite.  Zmenilo sa za toho polroka niečo?

Nie, nie v politike nie som aktívny tak, že by som bol v nejakej strane, ale pomáham viacerým stranám, najmä KDH a SAS, mám s nimi dobré vzťahy. Do aktívnej politiky vstúpiť nechcem, som aktívnym poslancom mestského zastupitelstva v Poprade, a to mi úplne stačí.

František Majerský skladá sľub poslanca mestského zastupiteľstva.

Jeden z vašich veľmi pekných a možno aj životných projektov, ktorý sa snažíte uviesť do praxe, je mať v každej obci a meste život zachraňujúci defibrilátor a človeka, ktorý s ním vie pracovať.  Navyše vznikol síce z veľmi smutného, ale krásneho popudu…

Je to taký náš sen, mňa a mojich kolegov. Začali sme s ním, keď havarovala posádka záchranárského vrtuľníka pri obci Strelníky. Bola to posádka doktorky Paťky Krajniakovej, ktorá bola takou našou školiteľkou, učila nás prvú pomoc aj nové veci. A vždy hovorievala, že tie defibrilátory by mali byť dostupné po celom Slovensku. Keď zomrela, tak sme sa pustili do práce a prvý defibrilátor umiestnili na jej počesť v doktorkinej rodnej Spišskej Novej Vsi. Potom sme umiestnili druhý na námestí v Poprade ako pamiatku na Mareka Ridgu a ďalších našich kolegov, ktorí zomreli tragicky v Slovenskom raji. A potom som si povedal aj ja osobne, že toto je cesta, ktorou sa musíme uberať, nakoľko sme pri našich zásahoch videli, že keby tam ten defibrilátor bol a ľudia by sa nebáli poskytovať prvú pomoc, tak ten človek mohol  ešte žiť.

Koľko defibrilátorov sa vám už takto podarilo umiestniť?

K dnešnému dňu 129 verejných; verejný znamená, že je dostupný 24 hodín denne. Nie je ničím chránený, okrem skrinky, ktorá ho vyhrieva. Snažíme sa v obciach školiť ľudí, ktorí by ho vedeli obsluhovať, ale aj keď taký človek nie je, vieme pomôcť. V mestách a obciach, kde defibrilátor je, dispečer toho, kto volá pomoc, upozorní, že si ho môže vziať a naviguje ho.

Padá to na úrodnú pôdu?

Za posledné tri roky sa nám takto podarilo zachrániť už 6 ľudí, ktorí žijú len vďaka tomu, že tam ten defibrilátor bol a tí ľudia sa nebáli poskytnúť prvú pomoc. Ešte nám chýba takto umiestniť okolo 3 000 defibrilátorov.

Druhý verejný defibrilátor dostalo mesto Poprad.

Koľko taký defibrilátor stojí a odkiaľ ich beriete?

Stojí 1 100 eur bez DPH a vyhrievaná skrinka s alarmom, v ktorej je uložený, 480 bez DPH. Hľadali sme na ne eurofondy, zatiaľ sa nám však nič nepodarilo. Ministerstvo zdravotníctva, ani ministerstvo vnútra sa k tomu nevyjadruje, tak hľadáme vlastné zdroje a sponzorov cez rôzne občianske združenia, súkromné zdroje, robíme zbierky, a to je cesta na niekoľko rokov.

Veď hovorím, že to bude zrejme váš celoživotný projekt. Aspoň zatiaľ to tak vyzerá, žiaľ…

Preto by nám pomohol nejaký veľký, veľmi silný partner. Zatiaľ hľadáme a oslovujeme rôzne spoločnosi, ktorým sa snažíme vysvetliť, že tento projekt má naozaj význam. Verím tomu, že v blízkej dobe dostaneme x ďalších defibrilátorov a zachráníme ďalšie ľudské životy. Toto je cesta, ktorou by sa mal uberať aj štát, lebo defibrilátorom v obci nemôžete nič pokaziť, iba zachrániť ľudský život. Boli by sme radi, keby sa do projektu zapojilo viac obcí, miest a ich starostov.

Milá spomienka. Mamička prišla poďakovať záchranárom. To sa často nestáva.

Už piaty rok ste prezidentom záchranárskej komory. Chodíte ešte občas na výjazdy?

Samozrejme. Už síce neslúžim tak, ako kedysi, ale stále mám pár služieb, aby som nevyšiel z cviku, chodím do terénu. Teraz sa však viac zameriavam na testovanie a očkovanie, tomuto sa venujem prioritne. 

S čím všetkým prichádzate ako záchranári teraz najčastejšie do styku? Je to kovid? Infarkty? Čoho je viac? O koľko sa zvýšil počet záchranárských výjazdov za obdobie korony?

V našom, teda popradskom regióne, bolo teraz viac výjazdov ku kovid pacientom, ale, samozrejme, ostatné, priebežné výjazdy,  ako infarkty a mozgové cievne príhody, nám neodišli. Je mi ľúto, že ľudia, ktorí dnes dostanú infarkt, majú príhodu alebo autonehodu, na to občas doplácajú, keď prídeme neskoro.

Podľa Františka Majerského by sa prvá pomoc mala vyučovať už na základných školách.

Aký je ideálny čas príchodu záchranárov a súčasný stav?

Ideálne do 5 minút, lebo ľudský mozog zomiera do 5 minút, keď dochádza k zastaveniu obehu pri kritických stavoch. Na Slovensku to, žiaľ, nie je reálne, náš priemerný dojazd trvá 10 až 12 minút.  Preto si treba uvedomiť potrebu verejných defibrilátorov, lebo keď tomu človeku svedkovia udalosti nepomôžu, nemá veľkú šancu na prežitie. Pri tých kritických stavoch sú najdôležitejší, preto by mala byť prvá pomoc povinný predmet už na základnej škole.  Nie nadarmo sa hovorí, že pacient má takú šancu na prežitie, akú mu všetci dáme. My sa snažíme prísť ku každému pacientovi čo najskôr, ako sa dá, bez ohľadu na to, či je alebo nie je očkovaný, či je z chudobných alebo bohatých pomerov, nám je to absolútne jedno. My si pacientov nevyberáme a vždy im chceme pomôcť. Bohužiaľ, nedostáva sa nám za to vďaky ani zo strany spoločnosti, ani zo strany štátu, hoci záchranári sú tu naozaj pre každého a vždy budú.

V tejto súvislosti však treba povedať dôležitú vec. Po každom výjazde ku kovidovému pacientovi, kterého veziete v sanitke, musíte zrejme vozidlo dezinfikovať, čo istý čas trvá.

Naozaj je to tak. Pred výjazdom sa musíme obliecť do overalov, podať kovidovému pacientovi prvú pomoc a keď je to nevyhnutné, odviezť ho do nemocnice. Stáva sa, že stará je plná, musíme do druhej. Potom sa vrátime na základňu. Musíme sa vyzliecť, vydezinfikovať oblečenie, seba, sanitku – ozónom, dezinfekčnými prostriedkami, germicídnymi žiaričmi, to všetko sa v tej sanitke používa. Tieto úkony trvajú tak 30 až 40 minút. A urobiť ich musíme, pretože bez nich nemôžeme ísť po pacientovi s kovidom, ktorý chrchľal a kašľal, po pacienta s cievnou mozgovou príhodou. Ja som veril, že v tretej vlne už toto riešiť nebudeme, že ľudia budú rozumní a dajú sa zaočkovať, lebo očkovanie je jediné riešenie. 

Vo voľnom čase rád športuje. Na obrázku s manželkou.

V čom je podľa vás najväčší problém s kovidom? Volajú si ľudia sanitky neskoro? Kde a v čom robia chybu?

Niektorí volajú naozaj neskoro, lebo v tejto tretej vlne sa dokáže stav pacienta rapídne zhoršiť; jeden deň máte teploty, na druhý deň kašlete, na tretí sa vám zle dýcha a na štvrý už voláte záchrannú službu. Mnohí sa nás báli volať, aby neskončili v nemocnici, kde je veľa kovidových pacientov. Nakoniec tam aj tak mnohí skončili vo veľmi ťažkom stave. Najväčší problém je však ten, že nie sú zaočkovaní, lebo tí majú oveľa ľahší priebeh ochorenia. 

Mohlo by vás zaujímať: ZDRAVIE Kúpeľná liečba na Slovensku v čase lockdownu. Ako funguje?

Stále sa hovorí o tom, že v nemocniciach je málo lekárov a sestier. Ako je to so stavom záchranárov?  

Sestier je naozaj málo, aj lekárov by mohlo byť viac, ale kritické množstvo je hlavne sestier. Záchranárov chýba na Slovensku okolo 300, čo nie je malé číslo. Našťastie, záujem o toto povolanie na školách je. Stáva sa však, že keď prídu títo študenti k nám na prax, do reality, zistia, že toto nie je pre nich. Školu sice dokončia, ale nepracujú v odbore, čiže tá nová generácia už nie je do tej práce taká zažratá, ako sme boli my. Stále hovorím mladým v škole, aby na sebe pracovali, pretože to nerobia pre profesora, ani pre svojich kolegov, ale pre seba a hlavne pre pacienta. Pracujeme v teréne a tam musíme pracovať samostatne. Čím kvalitnejší záchranár, tým viac zachránených životov.